Rant o ľuďoch. A sebe samej.

27. srpna 2016 v 16:58 | Laleh Maro |  Názory
Každý vie, že najlepšie sa zamýšla, keď je človek sám a odpojený od sveta. Pre mňa táto príležitosť nastáva, keď si chodím zabehať. Ako verný milovník prírody chodievam behať do lesa. Keď som si to uháňala cez lúky, stromy, uhýbala sa hmyzu a užívala si totálne krásny výhľad na všetky okolité mestá a dediny, rozmýšľala som nad tým, že nie som v poriadku. Lebo nie som. Okrem sociálnej úzkosti, čo je vlastne neurčitý strach v mojej hlave, ma prenasleduje pocit, že proste nie som dosť dobrá, pretože si pripadám tučná. Veľa ľudí sa na mňa za to hnevá a myslia si, že to hovorím len pre komplimenty. Tak som o tom prestala hovoriť. Sama v sebe nosím myšlienku, že som úplne nechutný človek. Musím so sebou niečo robiť. Musím schudnúť. Spravila by som všetko pre to, aby som bola krásna a chudá. A dobre viem, že krásni môžu byť všetci, bez ohľadu na vek, váhu, výšku, etnickú príslušnosť alebo iné faktory. A naozaj si myslím, že všetky moje kamarátky sú krásne, či majú nohy anorektičky, alebo riadne ženské krivky. Len ja som chybný kus. Prestala by som jesť, aby som sa ostatným priblížila. A toto nie je v poriadku...
Keď som zvážila všetky svoje úplne hlúpe myšlienky, ktorých sa roky neviem zbaviť, nedokázala som pochopiť jednu vec. Prečo my ľudia máme pocit, že musíme byť čo najmenší, takí malí ako je v našich silách? Prečo sa jednoducho snažíme zaberať na tomto svete čo najmenej miesta? Na zakrytie vlastného tela použiť čo najmenej látky? V dave vlastniť najmenší priestor? A ako som tak behala a rozmýšľala nad týmito vecami, nenašla som žiadnu odpoveď.
Osobne si nemyslím, že je to tlakom médií a spoločnosti. To by nedávalo zmysel. Im tiež musel tú myšlienku niekto vtlačiť, ideme v tom všetci rovnakým dielom. Prečo by si to hocikto myslel? Sama tomu strašne podlieham a vôbec nechápem prečo. Veľmi by som sa chcela podobať takým krásnym ženám ako je Alessandra Ambrosio, Behati Prinsloo, Doutzen Kroes... Nachádzam krásu v ich krásnych pevných telách, kvôli ktorým makajú každý deň v posilke. A pri tom nachádzam krásu rovnako vo všetkých ženách, ktoré majú nádherné krivky, ktorým mužom peltú hlavy.
Nechápem. Čakám odpovede.



Okrem toho ma štvú aj úplne iné veci. Teda okrem nechápania toho, že sa chceme stať rozmerovo menej nápadnými, ma štvú ľudia ako celok. Veľmi. (Storytime...) Nedávno som bola v jednom klube v neďalekom meste, kde sa ľudia z okolia chodia zabaviť, spoločensky sa unaviť, zatancovať si, opiť sa alebo nájsť si potencionálneho partnera na párenie bez následkov. Každý podľa svojho gusta. Ja som tam bola s kamarátkou a tancovali sme si, keď som obďaleč uvidela mojich kamarátov. Dávnych. Viete, takých, s ktorými sa človek kedysi bavil a chodil s nimi von každý deň, ale postupne to celé opadlo a prerušili sa putá. A nenechajte sa oklamať, stále ste kamaráti, ale nikto nevie, na čom vlastne je. A teda spotánne každému v hlave vznikol skvelý plán; všetci sa budeme tváriť, že sa nevidíme. Najhoršie je, že tento plán často zlyhá - buď spravíme omylom krátky očný kontakt, ale dosť dlhý na to, aby bolo trápne povedať, že sme sa nevideli. (Teda pokiaľ nenosíte okuliare na diaľku ako ja, čo je výhodou, lebo vtedy to môžte použiť ako úplne solídnu výhovorku, ktorej je každý nútený uveriť. Ale každý je vlastne rád.) Ďalej môže zlyhať, keď na seba narazíme. Klub je uvazertý priestor, sú tam jedny spoločné záchody, je tam jeden bar a jeden tanečný parket. Rovnako jeden vchod a východ zároveň. Pri tejto hypotéze je skoro nemožné, aby sme na seba nenarazili.
Divné mi však príde, prečo sme to robili. Všetci sme vedeli, že tam sme. Všetci sme vedeli, že sme sa videli, každý sme sa však tvárili, že nie. Ale každý vedel, kde je pravda. A menej trápne by síce bolo prísť jeden za druhým, stretnúť sa tvárou v tvár, objať sa (ako najkáči*, pretože nikto vlastne nevie, čo je vhodné), porozprávať sa a nakoniec sa uistiť, že každý zostane s tým, s kým prišiel. Ale nikto to nespravil, pretože osobná konfrontácia je jednoducho príliš desivá a preto bolo v ten moment vhodnejšie vyhýbať sa celý večer "kamarátom" a pri najbližšej príležistosti sa tváriť prekvapene, že sme sa vlastne nevideli a nechápačky, že ako je to možné. Následne sa dohodnúť, že niekam vyrazíme a nikdy to nesplniť. A ja len nechápem, prečo to robíme.
Nebolo by proste jednoduchšie, keby si to celé povieme na rovinu? "Čau kámo, ja viem, že sme boli kamoši, ale teraz je to iné. Dúfam, že sa dohodneme, že sa len pozdravíme, lebo sme stále slušní ľudia, ale nebudeme spolu viac komunikovať, pretože o to nikto nemá záujem a každý si bude hľadieť svojho. Čo povieš? Ako to znie? Dohodneme sa na tom?" A jasné, že dohodneme, každý by bol rád. Ale nikto to nikdy nespraví. Lebo je to asi drzé alebo čo.


Čo ma vie však úplne naštvať sú ľudia, ktorí neovládajú gramatiku. Príde vám to ako debilina? No, to preto, že to je debilina. Možno... Ale povedzte mi, ako môže žiť dospelý človek s tým, že neovláda učivo základnej školy? Ako môže byť tento človek zamestnaný? A tu sa teraz nebavíme o náročných veciach a matematických operáciach, ktoré zahŕňajú 24 ananásov a rýchlosť vlaku, ktoré človek vlastne nikdy nevyužije. Nebavíme sa ani len o teórií gramatiky, ktorú sa učíme pilne pred maturitami, zahŕňajúc podrobnosti o prechodníkoch (čekujte tú spojitosť, haha), delenia čísloviek, o slohových postupoch či teóriu o pravidle o rytmickom krátení. Bavíme sa o rodnom jazyku, ktorý každý jeden z nás využíva každý deň nielen na verbálnu komunikáciu medzi rôznymi ľuďmi, ale rovnako aj v úradných či oficiálnych dokumentoch, žiadostiach o pracovný pomer, hypotékach, životopise či reklamácií. Dospelý človek, ktorý ukončil základnú školu by mal ovládať gramatiku vlastného jazyka natoľko, aby to nemusel dať kontrolovať niekomu, kto si to "trochu lepšie pamätá". Nehovorím, každý robí chyby; každý občas spraví preklep, zle použije čiarku, pozabudne na nominatív plurálu, zle vyberie veľké a malé písmená vo vlastných prídavných menách... To sa stane predsa každému. To je normálne. Ale nech mi nikto netvrdí, že by som mala tolerovať chyby ako nápisi, boly sme tam, rúžový, neodcudzujte ma (ako majetok?), idem domou, aktývny ludia, krástny (kristušát a potom čo bude aj pektný?! aaaa!!!), výkend, pretsa, vspomienka, rylfe, dve kylá, zmetok, opraté oblečenie (áno a upečeté koláče, nie?), ďaľší, z tebou, daj my to, chcejú, chlapy, s kamarátmy, ideme do Ružomberka, plieseň, bycikel, fizický, ... Nechce sa vám z toho proste zvracať? Naozaj verím tomu, že dospelý človek by mal ovládať základy písomnej formy svojej vlastnej reči.
Úprimne si nedokážem písať s takým človekom a nedokázala by som sa s ním kamarátiť alebo udržiavať nejaký vzťah. A možno vám to príde prehnané, ale nie je. Lebo to je základná škola. Ako som písala, chápem sem-tam chyby, nespisovné výrazy a preklepy, je prirodzené sa mýliť, aj ja sa mýlim. Ale toto je vážne príliš. PRÍLÍŠ. Ale to nie je všetko, čo ma rozčuľuje, pretože títo ľudia nemajú hraníc. Títo ľudia dokážu so svojim sebavedomím (alebo sebavedomým? ...juuust kidding.) prísť na facebook, nájsť si nejakú stránku, kliknúť si na fotku a komentovať ju. Nielen, že ju ohyzdia svojou nechutnou negramatikou, ale ešte dokážu kritizovať ľudí/veci na fotke. (Ďalej som si zopár týchto komentárov dovolila skopírovať.)
Dievčina bude vecer vystupovať bud transvesty sou alebo v cirkusovými sapito tam to bude uplne skveleee
PÁči sa mi to aj ja mám dlhé bohaté vlasti aj keď som už starzia
Obydve..uz len mat taku postavu
Rozpusteni tak je vidiet nadhera vlasou
radcej nepis ked sa neviznas dotoho
konecne ziaden teplosko z placentou na hlave
daj radsej daco o hnusnich nackoch
A tak tu teraz rozmýšľam, či je vôbec nutné k tomu hovoriť ešte niečo viac. Myslím, že nie. Nastáva len jedna otázka; prečo? Prečo, proste...

A ja nemám proti ľuďom nič, len robia hlúpe veci a ja im asi len nerozumiem. Neviem ani len to, či tento článok dával zmysel. Miesili sa tu tri rôzne témy a ja som si len potrebovala na ne ponadávať. Mojich známych to netrápi natoľko, aby som si mohla ponadávať s nimi, preto je zas raz mojim útočiskom blog. A tak.

*najkáči = najlepší kamaráti na život a na smrť

S láskou Vaša Laleh. :-)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Mirka. Mirka. | Web | 29. srpna 2016 v 21:15 | Reagovat

Dobre robíš, že beháš. ;)
Neviem si ani predstaviť čím to je, že ľudia chcú byť až neprirodzene štíhli. Žeby tým, že špeky len zavadzajú? alebo že sú nevzhľadné? Fakt obdivujem takých ľudí, ktorí svoju hmotnosť neriešia.
Och, tie gramatické chyby idú aj mne na nervy. Niektorí to možno robia naschvál, aby nás nahnevali :D Sakra, a darí sa im to.

Blogovanie mi tak chýbalo :D

2 Lucia Lucia | E-mail | Web | 2. března 2017 v 22:24 | Reagovat

Najprv som nieco chcela napisat k tym uvodnym uvaham, ale ked som si precitala posledny odstavec....tak mam strach pisat nieco dlhsie. Ja som totiz gramaticky antitalent a niekto pisat vediet jednoduco nemusi vediet a neviem ti vysvetlit preco to tak je. Preco, aj ked som pisala v zivote milion diktatov, si neviem zapamatat ze mnozne cislo je s i....Moj priatel, pred tym ako ma poznal, by zobral takym ludom, ako som ja, obcianske prava....ale ono niekedy nie je vsetko cierno-biele. Ja napriklad tie chyby nevidim a niektore veci si stale pletiem, ale nie preto, ze by som zabudla co sme mali na zakladke. Nikdy som to nevedela a bojim sa, ze to ani nikdy vediet nebudem....:( (aj ked robim veci preto, aby sa to zlepsilo)
<a href="http://lifeinpicturesbylu.blogspot.sk/">LIFE IN PICTURES BY LU</a>

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama