Buďte milí ku všetkým...

11. března 2016 v 18:08 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Viete, moje telo a hlava sú tak trochu hlúpe. Telo sa nevie vyrovnať s rôznorodou, pestrou potravou a liekmi a hlava si vytvára nereálne myšlienky a predstavy, ako keby žila v rôznych dimenziách. To, že nedokážem konzumovať normálne jedlo nie je žiadna nová vec. Písala som o tom, netajím to, keď sa niekto spýta, odpoviem. Menej známou vecou o mne je moja nevysvetliteľná úzkosť. Neviem, odkiaľ to prišlo ani kedy to vzniklo. Proste to jeden deň zrazu bolo. V jednoduchej podstate vysvetlené, úzkosť je strach z niečoho neurčitého. Našťastie stále viem trochu rozpoznať, kedy sa takéto niečo začne diať. Hlavne teda medzi väčším množstvom cudzích ľudí. Keď sa sociálna úzkosť spojí so stresom, ktorý mi prináša strach z jedenia normálne jedla, vzniká úplne nekonečná kružnica. Toľko si pamätám z matematiky...


Bola to streda a v stredu chodím na prax na psychiatriu. Veľa krát si hovorím, že by si ma tam radšej mali nechať, než, aby som tam vypomáhala. Ráno som vstala 5:52 ako každý deň okrem piatku a víkendov, obliekla som si legíny a ponožky, keďže spávam len v tričku, obula papučky a začala normálnou rannou rutinou. To ma naučila úzkosť, že keď budem vždy opakovať to, čo som robila, keď mi v ten deň zrovna nebolo zle a cítila som sa fajn, nie je možnosť, aby mi bolo zle. Rutiny, ktoré pozostávajú z úplne rovnakých krokov sú teda moje najky. Postavila som vodu na čaj na trávenie, išla som si umyť zuby, zaliala som čaj do modrého hrnčeka s mojim znamením, umyla som si pleť, nakrémovala som sa, dala si do čaju med a išla som si robiť make-up. Presne tak, ako každé ráno. Pre istotu. Dorobila som si make-up, ktorý mimochodom taktiež pozostáva vždy z tých istých krokov, učesala som sa, obliekla sa, pobalila som si veci do tašky, išla na záchod a zapla si WiFi na mobile. Ako úplne každé ráno. Umyla som si ruky, išla som sa obuť a dať si kabát. 7:05 presne odchádzam z domu. Autobus ide 7:15 a cesta na zastávku mi trvá 7 minút. Mám 3 minúty rezervu. Presne v momente, keď som si obula pravú topánku, prišla mi hrozne zle. Mala som kŕče v bruchu, bolo mi ťažko, točila sa mi hlava. Trvalo to pár sekúnd a stav ma prešiel. Mňa však chytila úplna panika. Čo keď mi príde zle na psychiatrií? Ako sa ja dostanem domov, veď mi nejde MHD, aby som mohla ísť domov prímestskou! Jednoducho úplny hisák. To, čo ma však aj tak prinútilo výjsť z domu je fakt, že budúci utorok maturujem a bolo by teda fajn ukázať sa v škole. Sadla som si do autobusu na to isté miesto, kde sedávam úplne každé ráno a pustila si hudbu z mobilu, aby som sa oklamala, že keď zavriem oči, tak ja vlastne v autobuse ani nie som. Nechápte to zle, ja sa rada vozím autami, vlakmi a autobusmi, ale v chvíľach ako je táto je dopravný prostriedok mojim hlavným nepriateľom. Nemôžete jednoducho na hlavnej ceste povedať vodičovi, aby kvôli vám zastavil autobus mimo zastávky v plnej premávke, pretože mu proste ovraciate autobus. Tento krát však nepomohla ani hudba. Mala som taký úzkostný útok, že jediné, čo mi prebiehalo v hlave bolo, že chcem byť doma, zavretá v izbe. Boli mi ukradnuté maturity aj celá psychiatria. V autobuse plnom ľudí som sa zrazu strašne rozplakala. Rozmýšľala som, čo je sakra so mnou zle. Prečo nemôžem byť normálna? Napadli mi radikálne a v ten moment také riešenia, ktoré sa jednoducho nemohli minúť s konečným vyriešením mojich problémov; proste prestanem jesť. Keď už nikdy nebudem jesť, nikdy mi nebude zle. Áno, ja si teraz úplne uvedomujem, že to je najhoršie riešenie na svete. Mentálna anorexia je jedna z maturitných tém, čo to o nej viem. Nebojte sa. Ale presne tak som sa cítila v ten moment. Totálne zúfalstvo. Cesta trvala čosi vyše pol hodiny, vystúpila som na zastávke, kde som mala vystúpiť, stále zvažujúc možnosť, že pôjdem na prax, aj napriek tomu, že jediné, čo som chcela, bolo ísť domov. Chcela som sa prekonať, ovládnuť svoju vlastnú myseľ a psychiku, dokázať si, že dokážem prežiť aj ťažšie chvíle a bolesti. Ale ja som sa položila. S ešte väčším plačom som odišla na zastávku na druhej strane cesty, smer moje bydlisko. Stála som na zastávke, plakala som a čakala na spásu na kolesách. Vedela som, že do 10 minút mi nejaký autobus pôjde, lebo medzi mestami, kde študujem a kde býva sú výborné spoje. Človek nikdy dlho nečaká. Prišiel bus, všetci sa tam nahrnuli, vrážali do mňa a ja som myslela, že už nezvládnem ani nastúpiť. Bolo tam tak veľa ľudí. Čo keby vážne potrebujem vystúpiť niekde úplne mimo zastávky? Všetci na mňa budú čumieť a šuškať si o mne, budú do mňa rýpať... Veľký tlak. Sadla som si na to isté miesto, kde sedávam vždy s tým, že si pustím hudbu. Nedokázala som sa upokojiť, stále som plakala a v hlave mi išli stále tie isté negatívne myšlienky dokola. Spomenula som si, že mám v mobile jedno video, ktorým som si bola istá, že mi utrie slzy a dá trochu pozitivity do tej temnej hlavy. (Koho by zaujímalo, video to je od Bunny, teda Grav3yardgirl a môžte ho nájsť tu.) Domov som prišla stále s plačom. Mama sa už ani nepýtala, vedela, že mi bolo zrejme zle a nezvládla som to. Zavrela som sa do izby, kde moje hlučné myšlienky stíchli a ja som na 4 hodiny zaspala. A bolo dobre...

Počas celých týchto asi dvoch hodín som bola veľmi zraniteľná. Keby ku mne prišiel niekto s úmyslom vybiť si na mne zlosť, ublížiť mi alebo sa zabaviť na tom, že si do niekoho rypne, nezvládla by som to. V ten moment mi prišlo ľúto dokonca aj to, že napriek tomu, že všetci videli ako plačem, každý sa tváril, že to nevidí. Niektorí sa možno cítili nepríjemne, lebo bol v ich blízkosti človek, ktorý plakal. Keď som pomaly kráčala zo zastávky domov, jeden chalan sa na mňa usmial a to stačilo. Tak mi to pomohlo, jednoducho to bolo príjemné.
Zamyslela som sa a aj ja som neraz bola na niekoho úplne bezdôvodne zlá len kvôli tomu, že mi to jednoducho v ten deň tak vyhovovalo viac. Pri tom som mohla ešte viac naložiť niekomu, o kom som nevedela vôbec čím si práve prechádza. A preto som z celej tejto skúsenosti vydedukovala názov článku "Buďte milí ku všetkým...". Neviem, či je to skôr prosba, či rada, ani neviem, či sa nad tým budete vôbec zamýšľať.
Chcela som sa s vami podeliť...

S láskou Vaša Laleh. :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ďábelská Victoria Ďábelská Victoria | Web | 12. března 2016 v 13:52 | Reagovat

No ze mě lidi vytvářejí zmrda..jinak to tu nejde přežít...

2 stuprum stuprum | Web | 12. března 2016 v 16:35 | Reagovat

Jsi psycho. Středa - je ho tam třeba. :D

3 Sabush Sabush | Web | 14. března 2016 v 8:53 | Reagovat

Ja mám v poslednom case tiez podobne stavy.. Myslím ze to je dospievanim ale hlavne sa nedavaj na anorexiu to je najhorsie co moze byt . :-(

4 Melly Melly | Web | 18. března 2016 v 15:49 | Reagovat

Mrzí mě, že si něčím takovým procházíš. A trochu mě to překvapuje, protože často na blogu (kde je to tedy velmi jednoduché) působíš spokojeně sama se sebou, takže bych to moc nečekala:)
Popravdě mám "podobný" problém, se kterým válčím od letních prázdnin a který mě hrozně omezuje (v dopravních prostředcích, na přednášce, na cviku,..).. ale asi se za to stydím natolik, že o tom nechci ani psát...

5 Džejní Džejní | Web | 23. března 2016 v 13:38 | Reagovat

je mi fakt luto, ze si si niecim takym musela prejst. ja som este nikdy podobny stav nezazila, neviem ako to je, ale z tvojho opisu to znie hrozivo. clovek sa musim citit fakt bezmocny a zranitelny a to proste nie je nikomu prijemne.
co sa tyka ludi na zastavke a v autobuse, asi sa da pochopit, ze si placuceho cloveka radsej nevsimaju, lebo je to taky nezvyk a aspon ja nikdy neviem, co by som mohla spravit, aby som niekomu takemu pomohla. ale vzdy, ked vidim, ze niekto plakal alebo place, tak mi ho pride hrozne luto, akurat mam malo odvahy na to, aby som sa dotycnemu prihovorila.
ten den si zvladla, ja ta obdivujem, ze si vobec dokazala dojst naspat domov, nieco vyse pol hodiny v autobuse tam aj spat musela byt poriadna fuska. prajem nech mas co najmenej podobnych zlych dni.

6 Nikia Nikia | E-mail | Web | 2. dubna 2016 v 0:52 | Reagovat

Strašně moc tě obdivuji, že to zvládáš! Je mi líto toho, co se ti děje, bohužel se to stává a myslím si, že bojuješ statečně.
Drž se, bude to už jenom lepší :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama