Asi umrieme. Teda určite.

8. prosince 2015 v 16:29 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Teda raz určite.
Ako stredoškoláčka som sa dostala do styku s takými vecami, ku ktorým by som sa určite nedostala vlastným pričinením. Úplne si viem predstaviť vaše toky myšlienok ako práve zatočili do zátoky drog, prešli cez most sexuálnych zážitkov až sa dostali do zeme alkoholikov. Samozrejme, aj toto patrí k stredoškolským "radostiam", ale ja som mala na mysli niečo celkom iné. Ako slušné dievča som mala práve teraz na mysli školu. Buďme teda konkrétnejší, mala som na mysli literatúru. Nie, že by som bola neznaboh v knihách a sama ich do rúk nechytila. To nie, knihy milujem. Hovorím o literatúre ako takej, o tej hodine s tou učiteľkou a tak, viete, s tým všetkým, čo k tomu patrí.
Nenávidím lietratúru. Vážne, je to veľmi vášnivý a intenzívny cit nenávisti. Nejde mi to. Nerozumiem tomu a kazí mi to priemer známok inak dokonalého radu jednotiek zo slovenčiny. Vždy ma najviac rozčulovali tie diela, ktoré sú akože povinné čítanie. Nebyť školy, literatúry a predpísaných povinných diel na maturity zo slovenčiny, nikdy by mi ruka na 90% z nich nepadla. Najviac som vždy nenávidela diela, ktorým som nerozumela. Mohla by som sem zaradiť aj poéziu, ale to je trošku iná vec. Poézií nerozumiem, pretože je príliš subjektívna. Zaraďujem sem skôr tie diela, ktoré sú pre čitateľa môjho veku, mojej generácie a môjho režimu absolútne nevhodné. Povedzte mi, ako mám porozumieť politickému vysvetleniu režimu, ktorý som nezažila? Prepáčte, pán Mňačko, ale naozaj neviem a ani nechápem Ako chutí moc. Verím, že kedysi to musel byť trhák, naši rodičia len hltali každé slovo, pretože vedeli, o čom to je. 18 ročné dievča v dobe demokracie nemá šajnu. Tak pardón. Ešte ako tak som zvládala Orwella a jeho 1984, či Rollanda s Petrom a Luciou. Síce len veľmi ťažko, ale predsa nejako. Myslím si, že všetky diela, ktoré by som sem s ľahkosťou zaradila, sú jednoducho skvelé umelecké diela, ktoré majú myšlienku. Ja tých autorov uznávam, pretože napísali niečo veľké. Ale dávno. A preto to nie je o tom, že by sme boli hlúpi, ale o tom, že sme si nezažili veci, o ktorých píšu. (Rovnako to je s láskou, vierou a podobnými vecami, viete.)


Tak dlho som sa nad tým zamýšľala, až som si uvedomila, že som rada. Som rada, že tomu nerozumiem a že som si tým všetkým nemusela prejsť. Zatiaľ. Na toto všetko som prišla až tak neskoro, ako bolo možné. Samozrejme, ani mňa neobišli správy o útokoch v Paríži. Nie sme pupok sveta, ale donieslo sa to aj k nám. Už vtedy ma chytil nepríjemný pocit a moje riešenie? Jednoducho som sa tejto téme vyhýbala. Nechcela som o tom počúvať a ani sa nad tým zamýšľať. Desilo ma to. Potom prišlo niečo. Islamský štát vyhlásil v istom videu 60 nepriateľských štátov, medzi nimi aj Slovensko a Česko. Keď som to videla, začala som neskutočne plakať. Nie tak histericky so zvukovými efektami. Boli to slonie slzy bez pohybu čo i len brvy na tvári. Mohli by ste mi v ten moment povedať hocičo, márne. Začala som rozmýšľať nad tým, čo sa môže všetko stať. Najskôr som si myslela, že sa bojím, že ma ktosi-kdesi zabije. A viete čo? To by bolo možno jedno z najlepších vecí, ktoré by sa mi mohli stať...
Keďže mám rodinu a blízkych roztrúsených po Slovensku a Česku, uvedomila som si, aké by asi bolo, keby mi niekto zavolá a oznámi mi, že niekto z nich umrel. Aké by bolo, keby sa to dozviem až mimoriadnych správ, ktoré by na všetkých staniciach okamžite bežali. Aktuálne dianie z krvavého masakru. Oh bože, to nie.

Nechcem nikoho desiť, pobúriť, nič. Chcela som vyjadriť svoje zdesenie. A vlastne som prišla na to, že Mňačka pochopiť nechcem. Literatúru stále neznášam, ale som rada. A teraz je ťažké zhrnúť všetko, čo som napísala do jednoduchého záveru, ako to obvykle robievam. Hlavne, keď sa mi v hlave miešajú myšlienky radosti z prítomného okamihu (aj keď sa v mojom živote stalo kopec vecí a zmien, by ste neverili) a na druhú stranu je to smútok a zároveň zúfalosť z toho, že možno všetko, čo som v živote robila a čím všetkým som si prešla (a spätne hladiac, musím uznať, že toho nebolo málo) bolo úplne na nič.
Psychická bolesť, šikana, fyzická bolesť, prekonávanie samej seba, operácia, straty, hádky, snahy, ťažké chvíle, zdravotné problémy... Vždy sa snažím úplne vo všetkom. Nikdy nejdem na menej ako 100%. Asi je to nezdravé. Nakladám na seba, vážne dávam do toho kopec energie a stále nemám pokojný spánok, pretože sa bojím, že som toho nespravila dosť hlavne pre ostatných a teraz, keď sa dejú takéto veci, už nebudem mať čas spraviť viac. Bojím sa.

A na druhú stranu sa možno bojím zbytočne. Možno bude všetko v poriadku. Niekedy je ozaj lepšie riešiť svoj prítomný život, plánovať si veci hodiny alebo deň dopredu a nerozmýšľať nad tým, čo sa stane možno niekedy v budúcne.

Neviem.

S láskou Vaša Laleh.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Melly Melly | Web | 8. prosince 2015 v 21:04 | Reagovat

Hm, pocity z literatury docela chápu. Mě naštěstí některé ty knihy docela bavily (a neměli jsme nějaký úplně strašný výběr), ale zas jsem z ní často měla stres kvůli vyučující... A celkově mi nesedí ten styl rozebírání knih, hledání v úryvcích nějakých myšlenek, které tam mají být a já tam nic takového prostě nečtu... Naštěstí je to za mnou:D
Každopádně taky mě občas děsí, co se to ve světě děje, ne jen ty útoky, ale jak třeba vím, jak v našem městě přepadávají lidi a moje mamka těmi nebezpečnými místy prakticky denně projíždím, občas se o ni hodně bojím... Ale... peru se s tím, a tím, že mám postavený myšlenkový systém tak, že tento život přeci jen není úplná konečná, tak se mi často daří vyhrávat:)
Takže. Asi je dobré být si vědoma rizik, které tady jsou, ale na druhou stranu si je nenechat přerůst přes hlavu a zkazit si tím bytí:)

2 Amelie Amelie | Web | 8. prosince 2015 v 23:22 | Reagovat

Chápu tě. Pamatuji si kdysi na škole referát z knihy Žert Ludvíka Kundery, nechápala jsem nic. A teď s podobnou povinnou četbou bojuje moje dcera..ani ona nechápe. Mnohá díla jsou na ni příliš těžká...ale co se dá dělat... A toho druhého se bojíme také... Drž se, Laleh.

3 Winny Winny | Web | 12. prosince 2015 v 12:45 | Reagovat

JA som nikdy nečítala ani jednu z tých kníh, proste som si našla obsah. Mňa tieto knihy nebavili,tento žáner a vlastne možno aj ten štýl písania daných autorov. Nikdy som po tých knihách nesiahla proste.
Čo sa týka vecí v Paríži. Vnímam to,a le popravde ja sa tiež takýmto veciam vyhýbam, preoč? Je príliš veľa zla vo svete, ktorému ja vôbec nerozumiem a keď o otm počúvam, tak mne sa búri krv v žilách a možno tiež kruto ale ja by som najradšej zobrala zbraň a vystrielala všetkých netolerantných, nerepšketujúcich ľudí, ktorý ntia trpieť druhých. Možno je to protirečenie, možno idem sama proti sebe, lebo jediné čo chcem je mier, ale ako ho mám dosiahnuť? Tí ľudia sa nikdy nezmenia. Hovorí sa, že násilia plodí len ďalšie násilie, to je síce pravda ale bolo by mi to asi jedno. Proste by som zobrala zbraň a všetkých ľudí, ktorý sú prešpikovaný nenávisťou a násilím v sebe by som zabila.
Každý ma strach, je to normálne. O blízkych, o seba, veď kto chce niečo také zažiť? Jediné čo nám ostáva je proste veriť v niečo a snažiť sa nepripúšťať si to až tak k telu, pretože nás to veľmi zabrzdí. Od žitia.

4 weirdcreature weirdcreature | Web | 25. prosince 2015 v 10:20 | Reagovat

To povinné čítanie som nikdy nemala rada ani ja. A ak sme mali o niečom  rozprávať alebo napísať nejaký sloh tak som si jednoducho našla obsah na internete. Pretože tak ako si napísala..nechápem tomu a ani tomu nechcem chápať.
A máš pravdu je asi zbytočne premýšlať čo sa môže stať. Uvidí sa.
Chápem tvoj strach, pretože každý má strach ked vidí čo sa všetko deje ale nič s tým nespravíme. Môžme len dúfať.
A inak asi by som si mala od teba brať priklad a nakladať si na seba 100 % lebo ja sa ani zdaleka tolko nesnažím ako ty:OO

5 Gil Gil | Web | 2. ledna 2016 v 16:10 | Reagovat

On byl svět vždycky násilný a stále je, lidi si vždycky najdou nějakou hůl.
Já bych prostě... si vážila všeho dobrého, co v tomtmo temném světě je, a snažila se ty dobré věci posilovat, jak se dá, nezoufale, radostně.
Jsi báječný člověk, naše Laleh ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama