Prosinec 2015

Chaloš a odplávaná papučka.

17. prosince 2015 v 17:26 | Laleh Maro |  Oddychové
Ako som tak spätne pozerala moje články, pristihla som sa pri tom, že blog zneužívam len na prachobyčajné sťažovanie sa vám, čitateľom. Naozaj málokedy prispejem niečim veselým či dokonca vtipným a napadlo mi, že by som to mohla odčiniť...
Ako už niektorí stáli čitatelia vedia, môj život je (či už skôr bol) plný diskoték, akcií a taktiež chát. A taktiež je o mne známe, že som abstinent. Takže z toho vyplýva, že v podstate všetky zážitky si jednoducho zapamätám. Rada to zneužívam tak, že to na druhý deň pripomínam všetkým opilcom, ktorý sa vyspali do ružova do opice. A vysmievam ich. Samozrejme. A tak teda, poďme si vyrozprávať jeden príbeh triezveho medzi opitými...

Asi umrieme. Teda určite.

8. prosince 2015 v 16:29 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Teda raz určite.
Ako stredoškoláčka som sa dostala do styku s takými vecami, ku ktorým by som sa určite nedostala vlastným pričinením. Úplne si viem predstaviť vaše toky myšlienok ako práve zatočili do zátoky drog, prešli cez most sexuálnych zážitkov až sa dostali do zeme alkoholikov. Samozrejme, aj toto patrí k stredoškolským "radostiam", ale ja som mala na mysli niečo celkom iné. Ako slušné dievča som mala práve teraz na mysli školu. Buďme teda konkrétnejší, mala som na mysli literatúru. Nie, že by som bola neznaboh v knihách a sama ich do rúk nechytila. To nie, knihy milujem. Hovorím o literatúre ako takej, o tej hodine s tou učiteľkou a tak, viete, s tým všetkým, čo k tomu patrí.
Nenávidím lietratúru. Vážne, je to veľmi vášnivý a intenzívny cit nenávisti. Nejde mi to. Nerozumiem tomu a kazí mi to priemer známok inak dokonalého radu jednotiek zo slovenčiny. Vždy ma najviac rozčulovali tie diela, ktoré sú akože povinné čítanie. Nebyť školy, literatúry a predpísaných povinných diel na maturity zo slovenčiny, nikdy by mi ruka na 90% z nich nepadla. Najviac som vždy nenávidela diela, ktorým som nerozumela. Mohla by som sem zaradiť aj poéziu, ale to je trošku iná vec. Poézií nerozumiem, pretože je príliš subjektívna. Zaraďujem sem skôr tie diela, ktoré sú pre čitateľa môjho veku, mojej generácie a môjho režimu absolútne nevhodné. Povedzte mi, ako mám porozumieť politickému vysvetleniu režimu, ktorý som nezažila? Prepáčte, pán Mňačko, ale naozaj neviem a ani nechápem Ako chutí moc. Verím, že kedysi to musel byť trhák, naši rodičia len hltali každé slovo, pretože vedeli, o čom to je. 18 ročné dievča v dobe demokracie nemá šajnu. Tak pardón. Ešte ako tak som zvládala Orwella a jeho 1984, či Rollanda s Petrom a Luciou. Síce len veľmi ťažko, ale predsa nejako. Myslím si, že všetky diela, ktoré by som sem s ľahkosťou zaradila, sú jednoducho skvelé umelecké diela, ktoré majú myšlienku. Ja tých autorov uznávam, pretože napísali niečo veľké. Ale dávno. A preto to nie je o tom, že by sme boli hlúpi, ale o tom, že sme si nezažili veci, o ktorých píšu. (Rovnako to je s láskou, vierou a podobnými vecami, viete.)