Leden 2015

Zaslúžiš si.

21. ledna 2015 v 21:25 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Nie je žiadnym tajomstvom, že ma vždy potešia nové veci. V podstate mi je aj jedno aké, k akej príležitosti, v akej cene, vždy to je také potešenie v tom zhone a strese, v ktorom bežne žijem. Aj keď som spomenula príležitosti, kludne som to mohla vynechať. Viete, ako správny alkoholik, čo si vždy nájde niečo, čo treba zapiť, tak aj ja si vždy nájdem dôvod, prečo sa niečim potešiť. A v podstate by ich človek aj hladať mal...
Neviem ako vyzerá bežný deň, bežného človeka, lebo môj život a svet je úplne mimo. Ale myslím si, že každý má cez deň veľa namáhavých chvíľ, kedy zo seba ťaží maximum. Môj deň znamená ráno vstať, namalovať sa a prvým úspechom je, že niečo zjem. Ráno, viete ako. Ďalším obrovským úspechom je, keď sa dokážem udržať a nezhúkať všetkých ludí, ktorí sa ocitnú v neprimeranej vzdialenosti, či sa dokonca opovážia na mňa prehovoriť, o ceste autobusom, ktorá ma stresuje ai nehovorím. V škole presedieť na predmetoch 7 hodín každý deň, kedy sa všetci spoliehajú na mňa, že problémy pomimo predsa vyriešim ja. A prax? Ľudia moji, je to síce jedno skvelé miesto, kde ma baví chodiť, ale na psychiku je to nálož, ktorá zrejme neprislúcha 17 ročnej dievčine. Navyše, keď si klientka rozreže prst cez necht na 3 stehy. Keď z krvi odpadávam. Počas dňa sa stretávam s ľuďmi, ktorých nedokážem vystáť a s mnohými pohľadmi na môj čudný módny (ak to tak smiem nazvať) štýl. Niekedy to vyžaduje nadľudské výkony, hlavne, keď pomyslím, že najbližšia káva ma čaká až o 16:00 a neskôr, keď prídem domov. (Bola by aj skôr, ale chápete, zísť schody, prejsť na druhú budovu, kúpiť si kávu, prejsť s ňou opäť hore po schodoch...nie vždy na to mám.) Niekedy je ozaj odivuhodné prežiť deň od momentu, kedy vstaneme po moment, kedy sa zas vrátime do bezpečia našich postelí. Čiže spochybňovať tu nejaké psychické či fyzické napätie či vyčerpanie je úplne nevhodné.
Za deň spravíme viac, než si uvedomujeme. Preto je podľa mňa totálne vhodné, ba dokonca nutné, odmeniť sa za to nejakou maličkosťou. Ľudia, robte si radosť!


Dovoľte mi rozplakať sa.

15. ledna 2015 v 18:20 | Laleh Maro |  Názory
Uvedomujem si, že tento článok asi bude veľmi rázny a rozporuplný s názormi iných ľudí, ale aj napriek tomu som sa rozhodla napísať ho. Nejde o nič iné ako vyjadriť svoj názor a trochu sa rozčúliť nad tým, ako sa veci majú. Nechcem tu viesť nijaké debaty na danú tému...uvítam komentáre rada si prečítam vaše názory a komentáre, ale určite na ne nebudem reagovať, myslím, že by to bolo zbytočné.
Toľko by na začiatok asi stačilo. Dosť budem vychádzať z piesne Same love, z referenda a názorov cirkvi a mojich spolužiakov. Ako sa už zrejme dalo pochopiť, reč bude o komosexualite a boju proti homosexuálnym manželstvám a adopcií detí.

Žijeme v dobe, kde si človek môže dovoliť všetko. Vezmite si napríklad oblečenie...prekvapilo by vás, keby ste videli ako horúci trend tejto jari nosiť na hlave sáčok od rožkov? Zrejme nie, lebo na podobné srandy sme už zvyknutí. Všetko je v poriadku, môžte mať vierovyznanie aké chcete, dokonca môžte mať myšlienky absolútne antikomunistické a proti tejto dobe, ale nič sa nedeje. Žid si môže vziať budhistku, masový vrah učiteľku náboženstva. Nikto sa nepohoršuje. Problém však nastáva, ak sa jedná o pohlavia. Dlho sa bojuje s utláčaním pohlaví, rás, náboženstiev, veku, kadečoho, len pri tej prvej možnosti sa veľa ľudí nevie prekonať. Malé pokroky sa robia, ženy môžu byť prezidentky a môžu doma vymeniť žiarovku či opraviť záchod, muži môžu ostávať na materskej a prať. To sa môže. Avšak veľkým problémom je, keď žena nie je stále tradičná a staromódna v tom, že nemiluje muža, ale ženu.
Podľa mňa je úplne prirodzené, že sa rovnaké pohlava milujú. Je to vec, ktorá sa nedá ovplyvniť, nedá sa s tým nič robiť, človek taký proste je. Nie je to určené ničím, nie je to dedičnosťou, ani psychickou poruchou, človek je jednoducho taký. Môže byť optimista, samotár alebo homosexuál.

Ako dáma... IV.

10. ledna 2015 v 16:50 | Laleh Maro |  Ružová rubrika
Je to neuveriteľné a pravdepodobne aj potleskuhodné (vymyslené slovo, yay!), ale na mojom blogu pokračuje, dovolím si nazvať to sága, ktorá sa týka nechtov. Ó áno, ak sa niekto tešil na pokračovanie série inšpirácie, čo sa nechtových dizajnov týka, dočkali ste sa.
Nie, že by som si tak dlhú dobu nelakovala nechty, ale jednoducho som to neodfotila. Trebárs posledné dva dizajny som skôr zničila, než som to odfotila a tak sa rôzne fotografie jednoducho zbierali trošku dlhšie. Nayvše k tomu je ťažké hľadať a výmýšľať stále nové a nové dizajny...

U mňa je zvykom, že keď sa prepracujem pri rôznych veciach na vyššiu úroveň, kde zvládam úplne zložité veci, tým viac sa mi páči absolútna jednoduchosť. To znamená, že obvykle moje nechty vyzerali (a vyzerajú) prosto, nalakované lakom na jednu farbu, možno čiarka či bodka. Neviem, či by vás zaujímali krátke biele nechty. Aj keď je pravdou, že nasledovné dizajny nabrali na jednoduchosti, preto ma, prosím, neukameňujte, ak vám to príde ako dizajn, ktorý zvládne každý.

Takžiež rozmýšlam o článočku s ďalším návodom na nechty, plus starostlivosť o ne. Ak máte záujem, tak mi date vedieť dolu v komentároch. Bez ďalších slov teda prejdime na samotné nechty. Enjoy it...

Neobvykle začínam akutálnymi. Chcela som niečo jednoduché a v prirodzenejších farbách... A mám toto. Čo vám poviem, ja som spoko. :D

O mizantropií.

5. ledna 2015 v 22:26 | Laleh Maro |  Téma týždňa
Vo všeobecnosti je známych vela druhov -tropií. Môžete ich nájsť na internete alebo niektoré poznáte zo života alebo z filmov. Filantropia či lykantropia, mne je srdcu najbližšia nie práve srdečná mizantropia. V bežnom jazyku je to chorobná nenávisť k ľuďom. Trvalá mrzutosť. Či už iní ľudia alebo možno pochopenie ako to chodí, niečo ma prinútilo viac sa ponárať do tohto stavu. Poznáte to, idete po ulici a vidíte skupinku 2, 3 alebo 4 dievčat, ktoré sú pre bežného človeka bežné, normálne a nič im nehovoria. Ja vidím skupinu sliepok, ktoré na mňa zazerajú a myslia si, že to, čo mám na sebe nie je dostatočne in, trendy a hipsterské. Myslia si, že som malé decko a ja ich nemám rada. Nahlas sa smejú, upriamujú takú tú hollywoodsku pozornosť ľudí na ich úžasnosť. Neviem prečo, toto vo mne vyvola skupina smejúcich sa dievčat.
Vám to asi tak nepríde, asi si myslíte, že som jeden milý človek, vždy som predsa k vám vľúdna a milá...že? Pravdou je, že je to tým, že si ľudí veľmi dôkladne vyberám. Keby sa dalo, zrušila by som namyslených, netoleratných, hlúpych, povýšeneckých...ktovie akých všelijakých ľudí. Zrušila by som ich. Normálne bez vysvetlenia a bäm, bäm, ležíš jak jarabica (Separ - Pirát). Ale nedá sa, možno vďakabohu a možno bohužial (Chvalabohu, že žiaľbohu, pán redaktor... -LokalTV). Niekomu môže byť tento hlupák najlepší kamarát, alebo tamten namyslenec môže byť milovaný brat či syn. Preto nikomu neubližujem. A ešte preto, že v rukách nemám žiadnu silu, skoro ako pastelky. Opäť, chavalbohu, že žiaľbohu, pán čitateľ.
A tak sa humanitu študujúci človek stal mizantropom.

Shit happens...

4. ledna 2015 v 17:38 | Laleh Maro |  Téma týždňa
Predtým, než som si tento ešte nezačatý článok dovolila označiť ako tému týždňa, premýšľala som, či sa to vôbec hodí. Nanešťastie je práve toto článok, ktorý si to môže dovoliť.
Áno, milí moji, nebola som tu niekoľko mesiacov. Samozrejme, dôvody sú. Už som písala mnoho článkov o tom, čo všetko sa mi stalo od leta a viete čo? Nedokázala som sa s tým vyrovnať...a stále asi nedokážem. Všetko, čo spravím mi príde hrozne rozporuplné s tým, čo by som v skutočnosti chcela urobiť, neviem prečo! Vždy som si hovorila, že však mňa predsa nezaujíma, čo s iní myslia, čo oni robia, ja som ja a tam to končí. Tým, že som sa v lete dostala na svoje zatiaľ najhlbšie dno, sa zmenilo moje premýšľanie. Odišlo zanietenie, ktorým som kedysi disponovala a prišla Strapova nasilu flegma. Energia do života sa šanuje na niečo lepšie ako je to, čím teraz žijem. Názory, myšlienky a nutkanie pomáhať sa pomaly vytrácajú. Nepáči sa mi to a jediné, čo s tým robím je to, že čakám.
Keď som kedysi robila všetko opačne, ako ostatní, prišlo mi to hrozne normálne, ale teraz som na pochybách. Ostala som sama. Každý ma vymenil za niečo lepšie a ja sa túlam od človeka k človeku a čakám, kto sa zľutuje. Hľadala som dôvody, prečo to tak je. Hľadala som ich v sebe a našla som tam...jedine seba. A preto som a zmenila. Čím iným ako mnou to môže byť?