Stále rovnako trápna...

13. listopadu 2014 v 9:09 | Laleh Maro |  Oddychové
Po jednom mega pozitívnom článku a jednom nahnevanom prichdáza niečo odľahčujúce. Síce podobný článok tomu som už písala, ale rada na to spomínam. Takže sa pripravte na článok plný trápnych vecí a plný sĺz. Teda, sĺz z mojej strany, pretože keď mne je trápne, tak mi tečú potokom. Toto o mne nevie takmer nikto, len moja najlepšia kamarátka...a vy všetci, ktorí ste to práve prečítali... Ok, poďme k veci.



Ako niektorí z vás zaiste môžu vedieť, blogujem už nejaký ten rôčik. Nemám vám to ako dosvedčiť. Tento blog má 9 mesiacov a to predsa nie je rok! No, nie je to môj prvý blog. Kým som sa dopracovala len k tejto úrovni prešla veľa trápnych článkov, úplne nemožných dizajnov a hlavne moja puberta. Dámi a páni, prvé články vznikali pod mojimi prstíkmi už mojich 12tich rokoch. A ktoré obdobie života je viac trápne ako puberta? No žiadne! Neviete, kto ste, neviete, čo sa deje, stále sa hľadáte a hanbíte sa, za to, že na hrudi máte razom dva kopčeky a chlapci také nemajú, no hanba, potíte sa ani neviete prečo, však sedíte na riti, ktorá sa razom tiež zväčšuje! Preboha, prečo? A ja takáto zmätená som sa rozhodla verejne sa prejavovať prostredníctvom blogovania. Si to predstavte, premotivované 12ročné dievča, blogujúce o environmentalistika v čase, keď ešte ani nevedelo, že takéto slovo existuje. Ach jaj. Prosím pekne, niekedy aj pod svojim vlastným menom. Denné modlitby, aby ten blog zub času ohlodal do zabudnutia až neexistencie sú stále aktuálne. Vtedy ma ešte len lákala vidina akejsi slávy či popularity, pretože nebolo možné, aby som mojimi skvelými článkami neprerazila! Bolo mi totálne jedno, ako tie články vyzerali, aký mali obsah. Jediné, to ma vtedy vlastne trápilo bolo to, aby ich bolo čo najviac. Viete, napísať 5 článkov denne je proste blogerský top. Moja slovná zásoba bola obmedzená na znalosti základnej školy, ktorú som ešte nemala ukončenú a rozprávky na Jetix (áno, tak sa to kedysi volalo!). Hanba hanbovatá. Ale vtedy som bola hrdá malá blogerka, ktorá sa tešila z každého komentáru.
Každý komentár, tým som mala na mysli kedysi tak populárne SBčka. Bože, staršie ročníky, pamätáte? Spriatelené Blogy. Išlo v podstate o to, že ste sa ako keby prihlasovali k inému blogu, čím ste im prejavovali sympatie. To bol pôvodný a oficálny cieľ, no v skutočnosti išlo o to, aby ste mali vždy niekoho, kto bude chodiť na váš blog, pretože to bolo v pravidlách! Vždy pravidlo číslo 1 bolo, že musíte na dotyčného blog chodiť aspo 2 krát za týždeň. To vám zaručovalo komentáre typu "Ahoj, obieham!" alebo "Prečo neobiehaš?" alebo "Na mojom blogu je súťaž, zapoj sa!". Tým sa dostávame k ďalšiemu bodu. Súťaže! A samozrejmá povinnosť zapájať sa do nich. Bleskovky, fofrovky, SONB, SONO...proste totálne kraviny od výmyslu sveta. Ale na druhú stranu, všetky tie úžasné ceny boli lákavé. Reklama týždeň na blogu bez revanšu a diplomík s vašim menom. So awesome! A toto nám kedysi stačilo. A boli sme šťastní.
Dokonca som mala blog so svojou (stále akutálnou) najlepšou kamarátkou (čiže ak to číta, týmto ju zdravím...je jediná, ktorá o blogu vie...nižšie zistíte prečo.), ktorý by ste stále mohli nájsť. Nedávno som ho čítala a neverila som, aké blbosti som mala v hlave! Písala som hipsterské básne, ktoré sa nerýmovali. Myslela som si, že som cool. A bolo to tak trápne! Preboha! Teraz by som si za to jednu fukla. Každopádne najvtipnejšie, čo ste tam mohli nájsť boli články v inom jazyku, ktorý som samozrejme neovládala, alebo články, ktoré sme chápali iba ja a spolublogerka. A super, tešili sme sa z nich. 50 článkov mesačne? Ako nič. Vďakabohu sa to rapídne zmenilo. Za 9 mesiacov je toto 74. článok v poradí. Avšak vtedy šlo čisto len o kvantitu. Články nemali žiadne posolstvo, ani myšlienku.

Samozrejme, postupom času sa to menilo. K lepšiemu. Viete, ako som dospievala, tak sa mi niektoré veci začali v hlávke dávať dokopy a články naberali na kvalite. Nielen tým, že už začínali mať zaujímavejšie témy a myšlienky, ale aj gramatikou a štylistikou viet. Priznávam, tá mi robí problém doteraz a to mám 17. V nejakých 14-15 rokoch prišiel zlom môjho blogovania. A teda aj vrchol. Jeden známy časopis, ktorý bol veľmi predávaný (a keby ho stále vydávajú, tak by som ho naďalej kupovala) mi spravil zadarmo reklamu, s krátkym popisom a linkom na môj blog. Vtedy som asi odpadla a bola najviac šťastná. Dokonca iné blogerky o mne začali písať články, čo mi robilo takú radosť, že dovidenia. S akým-takým úspechom však prišli aj nepríjemné stránky veci. To, že to je práve môj blog, aj keď som písala pod pseudonymom vedeli v mojej triede všetci, veľa ľudí z okolia a im to nedalo. Nikdy som nebola v kolektíve moc obľúbená a čoskoro na môj blog začali s pribúdajúcimi návštevníkmi pribúdať aj otrasné komentáre od mojich spolužiačok. Neviem z akého dôvodu ma znenávideli a ja som blog zrušila. Písala som o svojom živote, o tom, čo mám rada a vysvetľovala som tam moje stvy divnosti...ony to nechápali. Bolo to iné a chceli ma vidieť dole.

Vtedy som sa ako keby zariekla, že už si blog nikdy nezaložím. A pozrime sa, zas si protirečím. Avšak teraz som skôr len zmenila názor. Už som prišla na to, ako veci robiť správne. Dbám na gramatiku, štylizáciu textu, kompozíciu, deprimáciu, expozíciu, zaostrenie, výber témy, slovosled, vetosled, textosled, expedíciu, deformáciu, determináciu a v konečnom dôsledku aj na hyperbolu sledu udalostí. Ale nie, srandím. Vlastne ani neviem, čo väčšina tých slov znamená. Chápete, trošku som sa vrátila do blogerskej minulosti.
Pravdou je, že stále tu tomu neurčujem nejaký bod úrovne, ktorú by som mala dosahovať. Beriem to ako voľný priestor pre moje názory a myšlienky. Často mi je to terapiou, ale v istom bode sa snažím, aby tie články dali niečo aj čitateľom. Či už, aby ich rozosmiali, potešili, zaujali, prinútili sa zamyslieť, ale kľdune aj to, akí by oni nikdy nechceli byť a ako by oni články nechceli písať. Trebárs sa aj poučili na mojich chybách. A preto píšem aj tento článok.
Už som si tu s blogom čo-to odžila a už viem ako to tu chodí. Už viem, že netreba napísať neskutočné kvantum článkov bez myšlienky. A tiež sa nikdy neponižovať a nenechať sa odradiť od toho, čo vás baví, aj keď ste jediní, ktorí to robia a ste tým pádom trošku divní. My blogeri sme vždy trochu divní a preto sa sem asi stále vraciam. Nikdy nikoho nenechajte, aby ste sa kvôli tomu, že vás ponižuje pre váš záujem, cítili zle. Vaše záujmy sú rovnako dôležité a v poriadku ako záujmy každého iného. Ak vás zaujíma blogerstvo- blogujte! Je tu vždy možnosť začať od začiatku. Navyše som tu za tie roky stretla skvelých ľudí a tých najlepších práve teraz (vy viete, ktorí ste to!). A keď nie najlepších, aspoň som sa naučila reagovať na hlupákov. A tiež hlavne to, ako prijímať kritiku. Viete, nestretnete sa na blogu vždy len s chválou a komplimentami. Vždy tu budú ľudia, ktorí vám povedia či napíšu kritiku. Či už konštruktívnu alebo agresívnu. Ale toto je taký iný svet...každý má vlastný. A každému je na blogu lepšie.
Ani neviem ako, ale stáva sa mi tu z toho motivačný článok. Vidíte? Stále neviem kontrolovať svoje myšlienky, aby som neubiehala od témy...ale chápete, tu nemusím, toto je môj priestor.

Stále vravím, že moju minulosť nepochopí každý. Ako blízku, tak aj dávnejšiu. Nechcem sa stotožnovať s názorom, že blogeri sú divní, ale viete. Sú. Sme. Čiže keď si uvedomíme, že už ako decko som bola blogerkou...divňous od začiatku! Ale viete čo je najlepšie? Dve veci. Že ak vám niekto chce niečo povedať, musí si najskôr prečítať váš článok. Vy ste tu šéf. A toto všetko v úplnej anonymite. Ako často sa vám stáva, že keď v húfe ľudí niečo chcete verejne povedať, tak vás všetci počúvajú?


(Ako som už písala, podobný článok sa už na mojom blogu nachádza, nájdete ho TU.)
V láskou Vaša Laleh. :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 fish-way fish-way | Web | 13. listopadu 2014 v 9:27 | Reagovat

mozna proto si pisu blog v ajine.. je to jen a jen web a myslenky toho dotycnyho osobne bych asi neprekousl ze by mi tam nekdo komentoval neco spatnyho v tom te obdivuji

2 Em Age Em Age | Web | 13. listopadu 2014 v 12:13 | Reagovat

Tvůj článek mě málem rozbrečel. 8-O Možná proto, že jsem si sama vzpomněla na ty staré blogy, které jsem si rušila kvůli tomu, že je objevil někdo z mojí třídy. Psali nenávistné komentáře a ve třídě se mi strašně smáli kvůli tomu. Jeden čas jsem úplně přestala chodit do školy kvůli tomu. 8-O I o mém současném blogu vědí, ale už jsem po maturitě, tak mi to je jedno. Ať tam klidně chodí. Aspoň mi zvednou čísla na TOPlistu. 8-)

Tvůj článek je boží. Dávám ho do výběru na tema-tydne.blog.cz :-)

3 Aliwien Aliwien | E-mail | Web | 13. listopadu 2014 v 13:59 | Reagovat

Skvěle napsáno, dobře se to čte.

4 MaddyHarry MaddyHarry | Web | 13. listopadu 2014 v 14:12 | Reagovat

Skvělí článek. Smutné, ale je hezké vidět, že jsi vstala a šla dál - to je na tom důležité. Já nemám naštěstí nikoho z "kamarádů" - z lidí co znám -, kdo by o mém blogu věděl, a když to zjistí tak teď už je mi to fuk. :-)

5 Vivi Vivi | Web | 14. listopadu 2014 v 8:44 | Reagovat

Nerob si starosti s pubertou, ja som bola ešte trápnejšia. Síce som nikdy predtym blog nemala ale med si občas čítam komentáre moje na slávnom pokeci tak sa idem od hanby prepadnúť. Vtedy som myslela že som ťažká frajerka. A chvalabohu že som vtedy nemala blog:D
Tvoje články su teraz úžasné a to je to hlavné:)  Blogeri su divní to je pravda, ale kto dnes niene divný však??:D

6 Narween Black Narween Black | E-mail | Web | 15. listopadu 2014 v 13:54 | Reagovat

Ja naopak trocha ľutujem (no zároveň som aj rada), že som si touto divným puberťáckym blogerským obdobím neprešla... mala by som sa síce za čo hanbiť ale minimálne by som o tom mohla napísať článok :D Takto môžem len stále dookola omielať, že toto je môj prvý blog. A to je také odvecné :D
Tvoje články sú teraz kvalitné a super sa čítajú :) Buď pyšná na to, ako si sa zlepšila, zlatko :) Aj ja som vďaka blogu spoznala zopár skvelých ľudí, za ktorých som veľmi vďačná... Celé blogovanie mi dalo veľmi veľa a som rada, že kedysi dávno skrsol v mojej blbej hlavičke nápad založiť si blog :D Blogeri sú divný ale na druhej strane sú extrémne super. My dve sme toho skvelým príkladom, nie? :D

7 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 15. listopadu 2014 v 18:13 | Reagovat

Pripomenula si mi moje blogerské začiatky. Keď som začala blogovať, mala som asi 13 rokov. A moje články boli extrémne trápne, proste som nevedela čo napísať, tak som písala odveci (stále píšem od veci, ale už aspoň trochu viem o čom). SBčka, snaha o obrovskú návštevnosť a poluparitu, kopec článkov za jeden deň...to boli časy. Naše priority sa však zmenili, a aj naše zmýšľanie. Ale kedysi to bolo naše staré ja a boli sme radí akí sme boli, takže určite buďme radi, že sme prekonali aj tú fázu a teraz sme o niečo skúsenejšie blogerky vzhľadom na to eké sme boli kedysi.
Dosť zložitá veta :D

Som rada, že som sa o tebe túto vec dozvedela.Škoda, že ti  na starý blog začali spolužiačky písať škaredé komentáre. Chápem, že si sa potom rozhodla zrušit blog.
To je možno aj dôvod, prečo len dve osoby z triedy vedia o mojom blogu :D

PS: Uži si víkend ;)

8 Caroline* Caroline* | Web | 15. listopadu 2014 v 20:30 | Reagovat

Jeeej, taky jsem s blogováním zařínala tak kolem těch dvanácti, třinácti... První blog byl strašný, ale co, byl to takový první pokus :D druhý blog už byl fajn, ale na ten mi bohužel přišel tehdejší otčím, bylo to hrozné a musela jsem si ho zrušit, protože to byl poslední člověk, kterému bych dovolila ho číst. Třetí blog pro změnu objevil můj tehdejší přítel, to byla taky katastrofa :D. A tak jsem na pár let přestala, ale jsem ráda, že jsem se k tomu vrátila, poučila se, a už nepíšu osobní věci, ale aspoň se můžu podělit o věci, které mám ráda. Divní jsme úplně všichni, nejen blogeři :D musíš to brát pozitivně, řekněme, že jsme ti zajímaví :D.

9 saorisse saorisse | Web | 16. listopadu 2014 v 14:27 | Reagovat

Taky bloguju dlouho. :-D A svůj první blog jsem si založila asi v 8. třídě na zš. Pamatuju si, že jsem si tam kopírovala informace a fotky o oblíbených kapelách, colorfullky, zvířátka, pixelky a všelijaký možný věci. Asi v 9. třídě jsem měla blog, který byl autorský. Od tý doby se to se mnou táhne, akorát jsem vystřídala několik webových adres a řekla bych, že už nejsem tolik otevřená, jako dřív. Chci říct, že v tý době to pro mě byla terapie a vypisovala jsem se ze všech svých převážně nepříjemných stavů. Člověk, kterej na ten blog přišel, o mně věděl snad vše kromě toho, jak vypadám.
Teď se trochu krotim. :D
Pamatuju si, na ,,zlepšenou´´ řeč, kdy jsme místo V psali W..ale - ae...a ty věty zněly strašně ..husťácky´´... :-D Spřátelený blogy, který mi napsali jenom, že obíhaj, mi lezly hrozně na nervy. :D

10 Amelie Amelie | Web | 18. listopadu 2014 v 20:26 | Reagovat

Blázínku, nemusíš se stydět, ani propadat hanbou. To je holt normální a patří to k věku. A proto jsem ráda, že holky na net moc nechodí a blog (snad) nemají. Ale vyvíjíš se a to je důležité. Teď už víš, co psát, jak psát a dáváš si pozor, přemýšlíš o tom...je vidět dlouhá cesta, jakou jsi ušla. Těším se na Tvé další články a úvahy.

11 Invisible H Invisible H | Web | 14. prosince 2014 v 17:05 | Reagovat

Taky jsem mívala spousty nesmyslných blogů - bylo jich minimálně 5 :D (ale vždy jsem ztratila heslo :D) Někdy, když si teď prohlížím blogy, začnu si připadat stará :D Mývala jsem blogy ještě před vynalezením "SB-ček" a pamatuju si, že mi trvalo několik let, než jsem pochopila, co to je :D

Já o svém současném blogu ještě nikomu neřekla, takže je to takové moje malé tajemství :)

12 redhead-femme-fatale redhead-femme-fatale | Web | 20. prosince 2014 v 23:06 | Reagovat

ja som začala blogovať v podobnom veku a tiež by som si za to dala facku :D teda za tie články. (omg, rozhovory so spolužiakmi! čože?!) :D teraz mám 20 a vdaka blogovaniu som NIKDY neprestala s písaním a vuala, som na scenáristike a študujem to čo milujem! Máš pravdu, nikdy netreba prestávať s tým čo nás baví aj keby sa zvyšok sveta proti tebe postavil! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama