Keď sa treba povzniesť.

28. července 2014 v 16:40 | Laleh Maro |  Názory
Keď z času na čas (každý deň) blúdim po blogoch, často narážam na články o rodičoch. Samozrejme, že keď sa už niekto rozhodne písať na túto tému, bolo by dosť kurážne myslieť si, že článok bude plný lásky a vďaky našim rodičom. Stáva sa aj to, nepopieram, len je to oveľa zriedkavejšie ako dnešné deti na ihrisku. Mňa tie články ale jednoducho inšpirovali... Nie, že by som tu išla nadávať na svojich rodičov, aj keď...dalo by sa. Nie, to nejdem. Alebo možno...ale len trochu. Veď uvidíte. (Ja a moje úvodné kecy...ťažko sa za nich vymotať, chápte ma.)



Na jednu stranu sa hovorí, ako im máme byť vďační. Že nám pravdepodobne dali všetko, čo mali. Že sa obetovali pre nás a pre naše šťastie. Toto je pekné. Ale pravdou je, že...v koľkých prípadoch je to naozaj tak? Nie, že by som si ja nevážila rodičov. Ja si ich vážim, veľmi ich ľúbim, ale nie sú to vždy úsmev a objatia. Pochopiteľne, hádky medzi deťmi a rodičmi vznikajú. A toto je prípad, kedy sa dospelí ľudia, alebo teda skôr rodičia, radi oháňajä vetou "Robia to pre tvoje dobro.". A v koľkých prípadoch je to pravda? Mnohokrát je to už len z hnevu, alebo často aj pre vlastné dobro. Niekedy sa to ukazuje len v drobnostiach, ale rodičia nie sú svätí. A teraz som vyznela ako puberťák, ktorý sa nevie vyrovnanť so svojim meniacim sa ja a tak to hádže na rodičov. Nie je tomu tak! Za tie roky som si našla cestu ako vychádzať s rodičmi. Ja áno. Len hovorím, čo vidím. Niektorí rodičia si len s deťmi nevedia dať rady. Nezvykli si, že musia myslieť aj na niekoho iného a vlastne ani nemajú snahu mať nejaký dobrý vzťah s nimi. Niektorí tú úlohu zobrali úplne zo zlého konca. Predstava diktátora, ktorého deti majú plniť jeho dávne sny. Alebo len vyplnenie voľného času? V dnešnej dobe pri pohľade na dnešných rodičov to vidím aj ja. Mám 17 a vidím všetky tie chyby, ktoré sa, samozrejme, odzrkadlia, keď deti začnú mať vlastnú osobnosť. (Okej, teraz všetci moralisti→ čítajte ďalej a upokojte svoje pobúrené dušičky pri názore, že dieťa nie je osobnosťou celý čas....). Dieťa si do takého tretieho roku života myslí, že je súčasťou matky. Potom začne prvé obdobie vzdoru. Tento vzdor sa opakuje ešte raz. Áno, puberta. Tu je presne ten problém. Niektorí rodičia sa domnievajú, že tieto výlevy sú zlé a dieťa treba trestať. Tie výlevy sú úplne normálne. Potreba presadzovať svoju osobnosť s vlasnými názormi, ktoré sa môžu rovnať dospelému človeku má dokonca aj bežný smrteľník, ktorý pubertou prešiel už dávno. Po týchto trestoch sa niet čomu čudovať, že mladý človek sa urazí a cíti sa nepochopený a nedocenený. Nepochopeným sa naozaj stáva. Vznikajú hádky, rozpory a články o tom, ako sa deti hádajú s rodičmi... Nič zvláštne.

Toľko k tomu, prečo je to tak ako to je. Nie je chyba na strašne tánedžerov, že sa správajú hlúpo. Chyba nastala vo vývoji. Vo vzoroch, ktoré im sú ponúkané a vetou "Ach, tá dnešná mládež...". Pri tom zmätení ani nevedia, čo robia zle.

Ja mám toľko šťastia, že som si našla cestu. K mojim rodičom. Po asi 15-16 rokoch som pochopila, kde je chyba. Poznáte to, keď celý deň upratujete, poumývate riad, dlážky, uvaríte večeru a mama príde z práce a ešte vám vynadá, že ste zabudli vyniesť smeti. Zje večeru a viac sa s vami nebaví. All right. Pozná to každý, ja viem. Ja vás chápem, ten pocit sklamania a nedocenenia je hrozný. Je to sľučujúce a vy máte chuť to už nikdy v živote nespraviť. Ale rodičia sú takí. Spravia to znovu. A znovu...a budú to robiť stále...a preto vzniká otázka: Ako vás to môže vytáčať stále dokola? Veď ste si za ten čas na to museli aj zvyknúť, nie? Preto pri monológu "Nič nerobíš, iba sedíš za počítačom..." prichádza moje tlačítko "VYP" a jednoducho nechám rodičov, nech si ponadávajú. Mne to neublíži, im to pomôže. A na to som tu. Aby som pomáhala.
Druhý prípad je, keď nastáva monológ, prídem za rodičom a začnem si z neho robiť srandu...nie nejako drzo. Len tak, aby sa začali smiať. Po dvoch vetách o mojej neschopnosti nasleduje moje "Ale, no kto sa nám tu rozčuluje? Čo? Kto sa nám tu čertí?" tónom, akože sa bavím s bábätkom. Rodiča objímem a on je natoľko zmätený, že ani nevie, čo rozprával. Bingo! Problém vyriešený.
Verte mi, že keď sa s nimi začnete hádať, tak rodičov zrazu neosvieti, že robia chybu. Určite nie. Mohli ste sa poučiť za tých pár rokov, počas ktorých ste s nimi žili. Je to spôsob, ako všetko len zhoršiť...to mi verte! Určite máte právo na názor...aj ho môžte vyjadriť. Na vlastnú zodpovednosť. Váš názor nič nezmení. Vlastne áno. Všetko k horšiemu. A stojí vám to za to? Radšej napíšte ten článok...tam vás ľúbení čitatelia podporia, lebo vás chápu.


Keďže váš rodič si chybu neprizná a vy ju vidíte, nezostáva vám nič iné ako zobrať zodpovednosť na seba. Ja v mojom prípade nielen, že som sa problém rozhodla riešiť tak, ako som uviedla hore. Snažím sa rodičom pomáhať aj inak. Podporovať ich a vypočuť ich, keď treba. Úprimne, mne samej sa tohto nikdy nedostalo. Nikdy som nepocítila nejaké pochopenie, či podporu. Vo veľa prípadoch sa mladí ľudia zatnú, že keď nemali oni, tak nebudú mať ani ostatní a to je jeden z chybných prístupov. Mne to bolo phnútkou k tomu, aby som sa postarala o to, aby ostatní nemuseli zažívať to, čo ja. (Hovorím tu o tom, ako keby ma týrali a nedávali mi jesť...som presvedčivá, ja viem...) Preto keď vidím, že mama príde z roboty uťahaná a smutná, tak prídem za ňou a vypočujem ju, objímem ju a podporím. Jej vďakou sa stane monológ "Nič nerobíš...", ale ja som si zvykla. Viem, že jej to pomohlo a vo mne to evokuje pocit, že som lepším človekom. A tiež pocit, že nie som ako oni. Je ťažké dostať sa do tohto stavu, ale dá sa to. Treba mať mysle otvorené...

Je to ťažké s nimi. Je celkovo ťažké žiť s inými ľuďmi tak, aby sme vychádzali. Verte mi, že myšlienky, čo máte v hlave vy, majú aj ostatní. Aj ostatní majú pocit, že si ich nikto neváži alebo, že ich nikto necení. To, že si dupnete a odučíte sa vám nepomôže. A zo všetkého zlého sa dá predsa vyťažiť to dobré. Je ťažké ostávam optimistom, ktorý sa rozdáva, ktorý pomáha...ktorý má síce ledva silu ísť, ale ostatných posúva vpred. Ale na druhú stranu aspoň ostatní nemusia žiť s pocitmi ako vy. A niekedy stačí málo. Povedať niekomu "Verím, že to dokážeš..." alebo "Si fakt šikovný..." alebo "Mám ťa veľmi rád...", to je predsa nič. Ale niekedy to spraví veľa. Veľa spraví aj otázka, ale úrpimná otázka "Ako sa máš?". A preto sa niekedy ozaj treba riadiť pravidlom Rob iným to, čo chceš, aby robili oni tebe.

Milí, zlatí...ak budete potrebovať niekoho, kto vám poradí, vypočuje vás, podporí vás, môj e-mail poznáte, je vždy uvedený v menu. Ja vám veľmi ďakujem, že stále komentujete a podporujete vy mňa. Ste skvelí. ;-)

Vaša Laleh. :-)
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 28. července 2014 v 20:40 | Reagovat

Toto je tak nádherný článok :) Klobúk dole. Vieš výborne vyjadriť svoj názor, zatiaľ čo ja by som použila určite viac "násilia" alebo "sprostých slov", poprípade by som to poňala depresívne.
Ja ťa mám tak rada. :3 :3  Nad tvojimi článkami sa vždy zamyslím a mám potrebu to  poriadne okomentovať :)
Tak idem na to.

Myslím, že s tvojim názorom súhlasím. Ak je dieťa zlé a neposlušné - či už v detstve alebo puberte -  je to chyba výchovy. Ale ani to byť nemusí, pretože v tom môžu byť aj gény....zmiešané, ktoré občas vytvoria veľmi čudnú osobnosť (napríklad ja)
Už vidím čo z povahy som zdedila po kom...a nie je to dobrá kombinácia :)

Čo ma ohľadom rodičov najviac štve je, že ma už strašne dlho neobjali.. Koľko??  Ani si to nepamätám. Mama naposledy možno pred dvoma rokmi a otec....tiež tak nejako. Ale uvedomujem si, že je to tak trochu aj moja viny..nesprávam sa k nim najlepšie..
Ale aj oni a zmenili, sú čoraz depresívnejší. Mama má stále zlú náladu, pretože babka je čoraz viac staršia a čoraz viac zabúda..Proste nám tým robí problémy. Jediný šťastný moment u mamy vidím, keď si pri upratovaní pospevuje.
No vždy ju zahriaknem, lebo sa to nedá počúvať :) Nech si pospevuje keď som v škole :)

Asi som sa moc rozpísala o sebe.. viem...
Ale keď .... potrebovala som sa nejako vyjadriť :)

Tie vety s tónom ako keď sa rozpráva s bábätkom sa mi veľmi páčia. Avšak škoda, že moja mama to nepochopí :(((

2 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 29. července 2014 v 12:12 | Reagovat

Veľmi poučný článok :)
Lenže ja keď som ticho, teda, že sa s nimi nehádam, tak je to horšie ako keď sa s nimi hádam. Rodičia si potom myslia, že si z nich robím srandu a vôbec neberiem vážne, čo mi hovoria. Po hádke sa väčšinou rozplačem, lebo som smutná, že ma skutočne nechápu. Ale asi za také tri minúty som all right.
Keď sa chcem potom udobriť idem za nimi a spravím nejaký žartík, ako si písala ty. To je možné iba pri otcovi, lebo mama absolútne nevie, čo je sranda a nahučí na mňa ešte raz. Oukej, vravím si :D
Tak radšej píšem tie články a čítam nádherné povzbudzujúce a chápavé komentáre :)
Inak aj ty si skvelá!

3 dombabas dombabas | Web | 29. července 2014 v 22:26 | Reagovat

Zaujímavý článok..
Kde je vôla tam je cesta. Keď niekto chce vychádzať s rodičmi, musí do toho vložiť námahu. Neplatí to len o rodičoch ale o všetkých. Nezmeníš nikoho iného len seba. To som ja pochopila po 15 rokoch. Darmo sa budem v úvodzovkách "hádzať o zem" a snažiť sa niekomu vnútiť svoju pravdu, keď ma nepočúva, respektíve nechce počúvať. Preto tie žartíky. Ako si spomínala, niekedy sú tá jediná možnosť. Vždy dokážu odľahčiť situáciu.

Občas (stáva sa mi to pri rodičoch, ale aj pri bratovi) im vypadne z úst veta, po ktorej sa zmením na stroj na hádanie. "Nechaj ju, veď nevidíš, že je v puberte?!" a vtedy kašlem na všetky tie "úžasné" slová na odľahčenie situácie alebo svoje vlastné zásady...

4 Vivi Vivi | Web | 30. července 2014 v 11:19 | Reagovat

Vieš ako sa hovorí, priatelov si vyberáme, no rodinu nie. Rodičia su takí akí sú. Prejavom silnej stránky je to, že sa naučíme celá rodina spolu žiť a vychádzať podla možností čo najlepšie. Máš super postoj k tým známym rodičovským monológom. Nerobíš si z toho tažku hlavu a uplne to chápeš. A nechcú ti zle, ver mi. Len niekedy si neuvedomujú ako nám niekedy ubližujú.
Musím aj ja prestať s tým že si zo všetkého robím tažku hlavu. Si skvelá a s tvojím správaním a povahou to dotiahneš v živote daleko!:)
Mame ťa radi:*

5 Amelie Amelie | Web | 1. srpna 2014 v 23:04 | Reagovat

Ty jsi úúžasnááá. Tví rodiče mají štěstí, jakou mají dceru. Líbí se mi tvůj postoj. Ano, někdy jsme unavení, vystresovaní, smutní....a neměli bysme si vybíjet "zlost" na dětech, ale když ty pubertální děti nás někdy TAK vytáčí... Já si myslím, že mám pro své děti hodně pochopení, bezpodmínečné lásky, ocenění a ony mohou být jiného názoru. Pevně doufám, že tyhle konflikty v období puberty jednou zmizí a vztah s rodiči nabere lepší směr... Děkuji za pěkný článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama