Červenec 2014

Srdcovky.

31. července 2014 v 14:38 | Laleh Maro |  Oddychové
Moja nespavosť ma núti napísať článok. Každý nespavosť pozná...ale nepredpokladám, že v takej miere ako ja. Pre niekoho je nespavosť, že si lahne a celú jednu hodinu nemôže zaspať. Oh, to je u mňa úspech, keď je to len hodina. Ako aj iné dni, ani dnes sa mi nechcelo spať...okolo jednej som si lahla, okolo trištvrte na dve som zaspala. Dobre, nie? Má to pokračovanie. O trištvrte na štyri som sa zobudila. Je normálne, že sa počas spánku budím, nikdy nespím celú noc. No a odvtedy, milí ľudkovia, som hore. Pokúšala som sa zaspať, stále som ležala v posteli, dokonca som vypla hudbu a zhasla sviečky, čo je výkon hodný pochvaly, lebo ticha a tmy sa v noci proste bojím. Samozrejme nič nepomoholo... A tak som proste celú noc rozmýšľala. Rozmýšľala som nad tým, čo som robila cez deň (z počiatku, časom som mala v hlave úžasné nápady, ako zmeniť žviot môj a všetkých okolo...). Napadli mi všelijaké blogy, ktoré som navštívila, medzi nimi napírklad krasna.cz. Viem, je to celkm udžubaná stránka, ale mňa jednoducho baví čítať si všetky tie beauty rady, návody a ako si správne zmeniť životný štýl, čo jesť, ako cvičiť a smiať sa, ako je to celé zle (ano, lebo zdravá výživa ako je ovocie a zelenina sú nizkoenergetické, takže ich môžte zjesť veľa...a nepriberiete...jasné, super rada...). No, ale vráťme sa k téme... Našla som tam článok o filmoch. V podstate to boli tipy na filmy. Prečítala som si ten článok a bolo mi ozaj blivno. Keď som si však prečítala, že autorka má 13 či 12, trochu som sa upokojila. Samé romantické filmíky o princeznách a nešťastnej láske... (akože denník princeznej, buďte pokojní.). O problémoch puberťáčky a jej ťažkom živote. Nemohla som sa na to pozerať, preboha. Hnus.

Keď sa treba povzniesť.

28. července 2014 v 16:40 | Laleh Maro |  Názory
Keď z času na čas (každý deň) blúdim po blogoch, často narážam na články o rodičoch. Samozrejme, že keď sa už niekto rozhodne písať na túto tému, bolo by dosť kurážne myslieť si, že článok bude plný lásky a vďaky našim rodičom. Stáva sa aj to, nepopieram, len je to oveľa zriedkavejšie ako dnešné deti na ihrisku. Mňa tie články ale jednoducho inšpirovali... Nie, že by som tu išla nadávať na svojich rodičov, aj keď...dalo by sa. Nie, to nejdem. Alebo možno...ale len trochu. Veď uvidíte. (Ja a moje úvodné kecy...ťažko sa za nich vymotať, chápte ma.)


Dnes blázon a zajtra poloboh.

25. července 2014 v 15:00 | Laleh Maro |  Téma týždňa
Keď som uvidela túto tému, hneď ma nadchla. Myslím, že som pre ňu aj hlasovala...asi preto, lebo som si myslela, že je to jedna z tém, pri ktorých je veľmi veľké spektrum smerov na výber, ako tento článok poňať. Už vtedy to bolo jasné, aj keď som si to sama nepripúšťala. Moja šialená hlava dostala toľko nápadov. Také množstvo. Mohla som napísať 5 článkov na túto tému...ale kto by to čítal? Nechala som si preto dostatok času, aby sa všetky kraviny zredukovali a v hlave mi ostal jeden nápad, ktorý bol natoľko dobrý, že som naň nezabudla. Vlastne to bola prvá albeo možno druhá vec, ktorá mi napadla...tak trochu oboje dokopy.

Ako mnohí z vás môžu vedieť, nedávno som písala článok o istej knihe s názvom "Stratený symbol", kde som sa prvý krát oboznámila s pojmom "noetika", čo je veda o tom, že myšlienka má váhu, čo znamená, že má gravitačnú silu a je teda možné, že myšlienka dokáže meniť fyzickú podstatu veci. Pfuh, zložité súvetie, ale určite me chápete. Táto idea, myseľ nad telo, sa vlečie celou knihou a mňa teda podporuje v mojej šialenej viere, že mám superschopnosti. Môžete sa smiať, predlžuje to život...
Ale povedzte si teraz úprimne sami pre seba...koľko krát vám zazvonil telefón a vy st mali tušenie, kto to je? Koľko krát ste mali dejavú? (Dobre, viem, že sa to píše inak...pokoj.) Koľko krát ste z niečoho nemali dobrý pocit? To je presne to, o čom hovorím...

Ako dáma... III.

23. července 2014 v 15:17 | Laleh Maro |  Ružová rubrika
Je to neuveriteľné, ale som späť.
Netrvalo to ani týždeň a môj silno pokazený notebook a umúdril. Jediné, čo bolo treba, bolo vybrať baterku. Vybrali, vrátili a ja sa tu tomu konečne môžem plne venovať. Aby som na začiatok nerobila hneď šoky, rozhodla som sa ísť s takou menej zložitou vlnou a teda trošku beauty článočkom. Je už tretí v rade a neverím tomu, že som stále schopná robiť nové a nové nechty. A neverím tomu, že blogujem už natoľko dlho, že vznikla samostatná rada článkov a toto je dokonca tretí. Ako ma poznáte, nie som schopná robiť radové články. Nie som schopná ani dokončiť challenge! Ani takú, čo si ama vytvorím. Ja viem, som nechopáčka. Ja viem! Ale nepravujem to. Okej, zas tie úvodné kecy... Ešte, aby som nezabudla, mám v pláne napísať článok na tému týždňa, ale mám natoľko veľa myšlienok, že ani neviem, čo napísať skôr. Tak čakám, čo sa mi z hlavy vyparí ako prvé, nech napíšem len zvyšok. Ale chcem to napísať určite, uvidíme, či to stihnem...mrzelo by ma, keby nie. Ale to nikoho nezaujíma a tak teda poďme na nechty.

Išli sme do divadla a ja som potrebovala rýchlo spraviť moje vtedy krátke nechty. A tak vzniklo toto. Mne sa to strašne páčilo, mám rada jednoduché nechty. :-)

Have I gone mad?

19. července 2014 v 16:28 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Môže sa mi toto stať? Môže. Môj notebook sa rozhodol, že ma nepustí na hlavnú stránku. Na moju plochu so všetkými fotkami, priečinkami a rozpísanými nápadmi. Veď na čo? A tak teda, milí, zlatí, chcela som vám píať aspoň z mobilu. Lenže vtedy príde začarovaný kruh a keď som napísala komentár a išla som písať meno, tak sa mi komentár vymazala a zas opačne. Jediné, čo teda môžem robiť je čítať si všetko a usmievať sa. A byť vďačná. To som. Ďakujem. A teda, ako vidíte, keď vám píšem článok a komentujem tie vaše, to je v podstate absolútny top, ktorý môj notebook zvláda. Odpisovať na vaše komentáre? Och, koľko naivity. Dovidenia.

Ako teda vidíte v názve, mám úprimne dojem, že som sa zbláznila. Ale som šťastnejšia. Opäť som to ja. (Áno, denník sa začína.) Opäť som to ja v zmysle, že som to nevydržala, chytila tužidlá a bachla to na vlasy. Z čoho vyplýva, že ružová, fialová, modrá, to všetko momentálne som. Ale cítim sa v tom hrozne príjemne. Cítim sa vizuálne iná (nie len osobnostne, ak a v mojom prípade o nejakej osobnosti dá hovoriť...). A je to úžasné. Nie som teraz za 12 ročné dieťa. Som teraz za 16 ročné dieťa, aj keď mám 17. Na ulici sa za mojimi vlasmi otáčajú a deti bez zábran čumia, dokým im krk dovolí. Nevadí mi to. Teší ma to! I am entirely bonkers!

Nezľaknite sa bubákov na mojom tričku, prosím, to sú len kamoši z Cannibal Corpse. (Nie, že by som to počúvala...)

Potvrdené!

16. července 2014 v 20:31 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
A tak teda, keď som sa rozbehla, pekne len pokračujem. Naozaj. Viem, že je to neuveriteľné, ale je to tak. Challenge, deň 7, podobne narcistický ako ten predošlý. Áno, opäť idem písať o sebe. Mojou úlohou by malo byť napísať svoje znamenie, krátku charakteristiku a zhodnotiť, či sa to ku mne hodí. Prv, ako to spravím, samozrejme, predchádza tomu obkec.
Musím teda povedať, že horoskopom celkom verím a hlavne teraz, keď som začala sile myšlienok prikladať väčšiu váhu. Samozrejme sa tak úplne nedá zaradiť miliardy ľudí do 12tich znamení. Nie sme predsa všetci rovnakí a samozrejme sa horoskopy píšu s akousi rezervou. Vždy bude niečo sedieť viac a niečo menej. Aj v psychológií síce existujú tabuľky a zaradenia, ale slúžia len na to, aby vám s niečom pomohli. Sú len orientačné. A je fascinujúce, ako dokážeme byť všetci iní. A tak teda verím predpovediam a charakteristikám, ale samozrejme to beriem s tou rezervou a nadhľadom. Ale na druhú stranu verím aj mojim snov, dobre vyvinutému 6. zmyslu a rôznym znameniam a predtuchám. Vlastným. Tým hej. Okej, obkecu je dosť, poďme k podstate.

Zdravím vás. Som ryba. Aké ironické, však? Ryba, čo sa bojí vody a teda je tu ďalší fakt, ktorý potvrdzuje moju divnosť. Ako som si tak teraz čítala moju charakteristiku...nemohla som sa neusmievať. Tak vám ju sem hodím a spoločne to rozberieme. V prvom rade je vedľa slova RYBY napísané MÉDIUM. To je tá moja viera v to, že mám superchopnosti.
Ryby v sebe spájajú rozptýlenosť premenlivého znamenia, senzitivitu a citlivosť vodného živlu... Dáva krehkú, nepriehľadnú, ťažko ohraničenú povahu, s obrovskou psychickou priepustnosťou, ktorá akoby pochádzala z iného sveta. Zdroj.
Vidíte to? ...stále to hovorím. Iný svet.
Ďalej je tam písané, že sa obetujem, čo súhlasí, ale to, že by som bola flegmatik je veľmi...zlé. Som sangvinik, jasný sangvinik.

Keď narcizmus nemá hraníc.

14. července 2014 v 14:36 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Je to neuveriteľné, priatelia, ale je to tak. Ozaj pokračujem v challenge (všímajte tie preklepy, zasmejete sa; najskopokojnejší... :D). Mala som ho síce už dokončiť. Mohla som ho dokončiť kľudne aj dva krát. Lenže je neuveriteľné, aká lenivá dokážem byť. Na jednom blogu som dokonca čítala článok o chorobnom odkladaní vecí. Síce už neviem, ako sa sa to volalo, ale veľmi som sa v tom videla. A zas to robím...
Každopádne keby mám pokračovať v challenge ako normálny človek, musela by som ísť logicky na deň piaty, čo je deň na tému "Kedy som rozmýšľala o samovražde.". Naozaj? Toto nie je téma, na ktorú by som sa veru chcela rozpisovať. Nemyslím si, že to niekoho zaujíma, navyše...nemám vo zvyku písať o takýchto veciach. Ale aby som sa trošku k tomu vyjadrila, musím povedať, že môj mozog má úžasnú schopnosť. Keď sa stane niečo zlé, automaticky to potláča. A teda ako spieva Jaromír Nohavica "Na špatné věci pro ty dobré zapomínám.". Oh yeah. Toto presne robí aj môj mozog. A práve preto vám ani nedokážem napísať prečo a kedy som o tom uvažovala. Je to proste potlačené. (Ono je to ale aj dosť zlá vlastnosť, lebo ma to núti byť naivná...)

Okej, poďme k podstate. Rozhodla som sa teda tento deň drzo preskočiť a pokračovať ďalej. No keď som si prečítala ďalší deň, chcela som preskočiť aj ten. Lenže keby takto pokračujem, dostala by som sa na deň 9 alebo 10. Z dňa 4! Wueeej, toto je anarchia. Síce som podobnú vec už písala, ale potrápim sa a zahĺbim sa do svojho vnútra. Možno som vám nepovedala všetko. A tak teda ideme na deň 6- 30 (zaujímavých) faktov o tebe. Dúfam, že každý pochopil význam zátvorky. Je relevantné, či to je alebo nie je zaujímavé a priamo úmerné s nudnosťou lomeno zaujímavosťou vášhu vlastného života. A všetko vykrátime mierou vášho súcitu. Ta-dá. Poďme na to... (Možno ich bude menej.)

Hranice.

12. července 2014 v 14:30 | Laleh Maro |  Oddychové
Úžasné! Úžasné. Som uchvátená. Naozaj.
Ako mám na pracovnom stolíku (mám dva, jak pán, no...) položený notebook, hneď vedľa neho sa mi už mesiace váľala jedna knižka. Stále som zháňala niečo na čítanie a preto som sa rozhodla do nej nazrieť. Vedela som vopred o čom je tá kniha. A vlastne som to nevedela. Som taká uchvátená, že tento článok bude primerane tomu chaotický. Myslela som, že je to kniha na klasickú tému slobodomurárstva a iluminátov, čo je medzi mnou a bratom veľmi obľúbená tématika. Príznačne sa teda aj volá. Stratený symbol. Ach!

(áno, na fotke som ja. ;-))


Ako prežiť...

11. července 2014 v 18:43 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Dobrý deň. Vitajte. Zdraví vás mŕtvola.
Tento týždeň bol...no. Bol náročný. Fakt som verila tomu, že tento týždeň sa moje prázdniny rozbehnú a miesto toho? Skrat. Ozaj, som vážne pokazená. Povedzme, že týždeň začal tým, že som bola vonku, dozvedela sa kopu vecí, šla domov a do piatej som bola hore. Okej, nevadí, veď mám prázdniny, vyspím sa cez deň. Naivné. V utorok som šla na dom. So spolužiačkami a spolužiakmi. Zo začiatku to bolo super. Všetci mali príjemnú náladu. Tekutú náladu. Sušenú náladu. Náladu v dyme, jedle či len náladu len tak. Každý podľa svojho. Napriek tomu, že som nespala, dom som si užívala. Prvé, čo som chcela, bola káva. Zázračná hnedá tekutina s obsahom kofeínu a pokoja. Naliala som do seba celú šálku. A nálada sa rozlievala do všetkých hrdiel a ja som sa starala. Trošku to prehnali, as usual. Nevadí. Ja som to prehliadala a snažila sa baviť a viete čo? Taká zábava asi už nie je pre mňa. Starnem. Všetko to preskočíme. Dala som si kávu číslo dva. A dala som ju prípadom, ktoré mali nálady až nazvyš, povedala by som. Pred spánkom sme len tak sedkali a rozprávali sa. Také tie typicky babské kecy o chlapoch, tampónoch a sladkom. Akonáhle sa zhlaslo prepadol ma strach. Z tmy. Z neznámeho priestoru...a z únavy. Myslela som si, že prespím celý nasledovný deň. A viete čo? Ani oko som nezažmúrila, celú noc som bola hore. Aspoň som tých mojich debilkov mohla strážiť. Okolo šiestej mi však začalo byť zle. Ale neskutočne. Okej, veď zastávka je kúsok, zachvílu mi ide autobus. Šla som domov. O 6:45 mi mal ísť autobus. 6:20 som vyrážala a zástavka bola 10 minút vzdialená. Pršalo jak šialené, tak som vzala prvý dáždnik, ktorý som našla a kráčala na zastávku, unavená a s bolesťami. Boli tam však zástavky dve vzdialené od seba asi 20 metrov. Išla som na prvú- ušiel mi autobus. Išla som na druhú- ušiel mi autobus. Vrátila som sa na prvú- áno, ušiel mi autobus. Jak blbeček som behala z jednej strany na druhú a hľadala autobus. Stihla som autobus až o 7:05. Medzitým ma každé jedno auto ošpliechalo. Ako inak. (Inak som sa na tom dome dozvedela, že pôsobím hrozne namyslene. A že mám odstup od ľudí. Vraj mám len to svoje a ostatné ma nezaujíma. A potom uznali, že sa mýlili. Pozor, pozitívum.) Každopádne som v noci rozmýšľala. Všetci boli šťastní. Každý mi vravel, ako sa mu darí, ako niekoho má... A ja som sa cítila úplne od veci, nepochopené a zrazu nepotrebná. Lebo keď sú všetci šťastní, tak Laleh nikto nepotrebuje. Po ceste domov som sa rozplakala. Uvedomila som si, že ma asi nikto nebude nikdy chápať a asi som príliš náročná na to, aby som niekedy bola naozaj šťastná. Som príliš divná a nikto to nedokáže ustáť...

O rozporuplnosti.

11. července 2014 v 12:14 | Laleh Maro |  Názory
Pozóóór. Challenge accepted. Veru, pokračujem v článkoch z challenge. Deň 4.

Hneď zo začiatku vás musím upozorniť, že absolútne chápem, že niekto verí. Chápem to. Každý musí niečomu veriť, každého musí hnať niečo dopredu. Ono je to možno taká ochrana pred stagnáciou, do určitého bodu. A v tých najhorších časoch? Vraj nikdy nie ste sami. Keby nie som taký skeptik, možno by mi to pomohlo prechádzať životom s ľahkosťou. Ono rozprávka o tom, ako nás stráži človek, ktorého vyslovene baví sa obetovať za ostatných, znie tak cukríkovo. Znie to ako niečo, čomu by človek chcel veriť. Čo znie ako fajn istota, že?
Tiež chápem, že niektorí k tomu boli vedení už do malička. Prešli si krstom a prijímaním, ktoré bolo predsa tak pekné. A sú proste zvyknutí, že to je jediná a správna cesta, vbrali to pre mňa rodičia a prečo by mi chceli niečo zle? A tak jednoducho idú cez predom vydupanú cestu a je im fajn.
Dokonca je tak ľahké obviňovať zo zlého niekoho iného. Keď sa človeku nedarí, môže sa posťažovať, že Boh niečo také dopustil. A rovnako sa dá neniesť zodpovednosť sa svoje činy. Stačí sa predsa vyspovedať a na krádeže, násilie, klamstvá a podobné svinstvá sa zabúda. A ospravedlnia sa Bohu, nie dotyčnému a tým je všetko vyriešené.

Tomu všetkému rozumiem, ale...