Psychoterapia.

17. května 2014 v 20:09 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Hrozne som sa mýlila, čo sa domova dôchodcov týka. Vyslovene ma to tam baví a ráno sa už aj zvyknem tešiť. Chodiť po izbách, navštevovať ľudí, ktorí sú nevypočutí, aj keď majú čo povedať, rozprávať sa s nimi a riešiť ich problémy. Naozaj je to práca, ktorá ma napĺňa. Na druhú stranu je to na jedno sedemnásťročné dievča dosť veľká psychická nálož. Bývam tam síce len tri-štyri hodiny denne, ale stihne sa toho veľa. Pozvážať imobilných na vozíčkoch do telocvične a bežať na návštevu k niekomu, kto je osamelý a potrebuje pomoc. Snažiť sa ho vypočuť, snažiť sa mu pomôcť a rozveseliť ho. Potom zas bežať do telocvične a porozvážať ich naspäť. Hneď na to pobehať celú jednu budovu, kde skontrolujeme všetkých, či sú v psychickej pohode. Nemám čas ísť ani na wc alebo sa najesť. Nevadí mi to, naozaj ma to napĺňa.
Človek si myslí, že keď v strese z kontroly a cez otrasný vietor a dážď príde domov, tak si oddýchne, ale kdeže... Treba predsa navariť a upratať (a preto mi v teste mentálneho veku vyšlo 35). Potom idem von. Super, relax, nie? ...nie. Dotyčná osoba vám začne hovoriť všetky svoje problémy. Ako správna kamarátka a ako správny sociálny pracovník sa snažím všetkých vypočuť a pomôcť im. OK, apsoň, že mám pred sebou kávu.
Prídem si domov s pocitom "jo! konečne pokoj...". No, ako to už každý čaká, žiadny pokoj sa nekoná. Snažím sa byť dobrým človekom a preto si vypočujem maminu a jej problémy v práci. Ohučaná, zmätená a preťažená, stále s úmevom a pochopením. Posledný pocit nádeje nastáva, keď si idem ľahnúť. S mobilom v ruke si skontorlujem blog a facebook. Véľka chyba! Správa "idem von, počkaj ma tu, prosím, do polnoci." mi zakáže aj ten lahodný spánok. O štvrť na jednu ešte stále nikto nechodí. Až 0:20 dotyčný príde a povie mi svoj problém. Hádky a problémy doma. Dám mu návrhy, poviem môj názor, dám tipy na riešenie a jediné, čo mi ako odpoveď príde je ironické "honey, si fakt the best morálna podpora, akurát som sa naštval." Poje... sa, ty debil! (Ano...ano, prepáčte za výraz.)


Nevadí mi rišiť cudzie problémy. Je jasné, že sú veci, ktoré človek nevie vyriešiť sám a potrebujú pomoc, ale... Niektorí ľudia sa vyslovene spoliehajú na mňa. Poviem to Laleh, ona to vyrieši, ona to spraví... Ich snaha je shovaná kdei za lenivosťou a pesimizmom. A rečami "riešenie neexistuje". S negatívnym prístupom nebudeš mať pozitívny život. Na reči, šťažovanie sa a ľutovanie sa by ich bolo. Iniciatíva leží niekde zahrabaná do týchto démonov. Však nech sa ostatní starajú... Veď kamoši sa o mňa majú zaujímať, v prípade nezáujmu je vždy možnosť vyčítať im to do očí. Lenže oni nechcú počuť pravdu. Oni chcú počuť, ako ich ľudia ľutujú. Chcú počuť, že oni to majú naťžšie na svete. Ale toto im ja proste nepoviem... A sa na hlavu môžu postaviť, o zem hodiť alebo sa rozplakať, to na mňa už dávno nepatí.

Viem, že človek si o svojich problémoch vždy myslí, že sú najväčšie na svete. Málokedy si uvedomí ich absurditu. Ja sa o to snažím, mám veľkú motiváciu u Vivi, Amélie a iných ľudí, ktorí si prešli kadečím a dokážu chodiť a napriek všetkému povzbudzovať ostatných. Nikdy sa nesťažujem. Nemám to vo zvyku.
Občas sa aj pokúsim vyjadriť moju nespokojnosť, ale vždy to skončí pri slovách "Na všetko sa sťažuješ..." Takúto podporu dostávam ja. :-) Ale viete čo? Je čas povedať to na hlas.

Nie som spokojná!

Nieto šťastná. Každý má nejaké problémy, ale na moje nikomu čas neostáva. Som opustená, nikto na mňa nemá čas, nikto ma nevypočuje. Nemám podporu a každý odo mňa čaká, že ja som tu na to, aby som neustále pomáhala ja im. Čakať to isté od nich je úplne vylúčené. Vždy, keď sa snažím zviesť konverzáciu na to, že ani ja nie som zrovna najšťastnejšia na svete...prídu výčitky a vymenovávanie problémov ostatných. Preto som zvykla mlčať. Kto vie, že moje zdravie nie je v poriadku? Kto vie, že v noci plačem kvôli tomu, že som opustená? Kto vie, že doma je to ako na mínovom poli? Kto vie, že sa ani nemám s kým porozprávať? Kto vie, že mám mindráky z toho, ako vyzerám? Kto to vie... Alebo na druhú stranu...koho to zaujíma? :-)

Už dávno som sa naučila, že moje problémy sú fakt len moje. Že 80% ľudí to nezaujíma a 20% ľudí mi to praje. Zvykla som to všetko dusiť v sebe a dosiahlo to takú úroveň, že nie som schopná s hocikým to riešiť. Keď som vonku, tak na to proste nemyslím. A keď sa ma niekto spýta ako sa mám...tak viem, že je len jedna správna odpoveď a tou je "dobre". Asi som sa sklamala v ľuďoch. Stále čakám, že to, čo im dám ja, dajú oni mne. Lenže nedajú... Neviem, či som zlý človek, že nikomu za to nestojím.

Psychoterapiou myslím tento blog...tieto články, kde sa z toho vypíšem, aj keď veľká pomoc to nie je. Podpora ste vy, ktorí to čítate a komentujete. Nechcela som takéto články písať, ale inú cestu už nevidím, ale stále hľadám. Možno ma čaká niečo lepšie. A možno je toto to najlepšie, čo mám... Záhada budúcnosti ma núti ostať tu, duchom aj myslou prítomná a v tomto svete hlavne telom. Patrí vám jedna veľká vďaka... :-)

Laleh. :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Narween Black Narween Black | Web | 17. května 2014 v 21:17 | Reagovat

Vo vete: Veď kamoši sa o mňa majú zaujímať, v prípade nezáujmu je vždy možnosť vyčítať im to do očí" som prečítala " možnosť vyšťať sa im do očí" :-D  Len ma to pobavilo tak ti o tom píšem...
Okej, teraz seriózne k článku: 1. som rada, že sa ti u dôchodcov nakoniec páči (smrdia ? neodpustila som si tú otázku, prepáč), to, že je to veľká psychická záťaž je jasné. Neviem či by som to zvládla ja.
2. No ja som tiež bútľavou vŕbou mnohých ľudí. Zvykla som si. Svoje problémy som nikdy nikomu nezverovala, ešte k nikomu som nemala takú dôveru aby som to spravila, keď mi je blbo zapnem nótbuk a hajde písať denník a blog! to väčšinou pomôže.
3. Niekedy ma až prekvapuje aké sme si podobné
4. Hej, aj ja zakaždým očakávam nejakú spätnú väzbu k mojim "dobrým skutkom" ale naozaj málokedy sa dočkám. Ale verím na karmu, všetky tie dobré veci sa pomaličky zbierajú, čiže niekedy v budúcnosti na teba aj na mňa čaká veľa veľa veľa dobrých vecí :D
5. Ani ja nie som spokojná, ani šťastná... a kto je ? ;-) Bude lepšie zlatko. Držím palce na rukách, nohách a všetkých častiach tela :-D

2 Vivi Vivi | E-mail | Web | 17. května 2014 v 23:00 | Reagovat

Milá Laleh!
Po prvé som velmi rada, že ťa baví pracovať pri dôchodcoch a naozaj je to vela na 17 ročné dievča. Ty to zvládaš s úsmevom a pomáhaš druhým. To nedokáže len tak hocikto a preto ťa obdivujem :)
Anjelik, vieš že som tu kedykolvek pre TEBA a kedykolvek mi možeš napísať či už sa len vyrozprávať aký si mala deň, čo robíš alebo porozprávať o tom ako sa cítiš aké maš pocity. Jedno som sa naučila a to je to, že ak má človek problémy treba sa stále rozprávať a to skutočne pomáha. Samozrejme nie vešať to každému druhému na nos, ale mať jednu osôbku, ktorá ti pomáha kráčať cestou života:)
Vieš, že sme tu pri tebe a vždy budeme pri tebe stáť. Pomáhaš nám, pomáhame tebe:)
Verím v karmu a verím, že tie dobré skutky sa ti vrátia stonásobne. Si užasne a skvelé dievča. Dakujem za pochvalu, velmi si to vážim :-)

3 Amelie Amelie | Web | 18. května 2014 v 0:25 | Reagovat

Laleh, zlatíčko. KDYKOLIV může napsat mailík, svěřit se, cokoliv. Kdykoliv tu pro tebe jsem! Zajímá mě, co cítíš, co prožíváš, jak se cítíš... A jsem moc ráda, že se ti u staroušků líbí a že se nenaplnily tvé obavy. Nevadí mi dělat vrbu druhých, ráda kdykoliv kohokoliv vyslechnu a obzvlášť tebe!
Uklidit a navařit? Asi tě pozvu k nám domů, to by se mi taky občas hodilo.
NEJSI zlý člověk, naopak - jsi úžasný, citlivý a empatický člověk a já jsem moc ráda, že tě znám. Hlavu vzhůru, jsi skvělá, tak na sebe buď pyšná!

4 Elík Elík | Web | 18. května 2014 v 10:44 | Reagovat

Neboj bude zase lepší:)!!!Jsme s tebou:)).

5 Caroline* Caroline* | Web | 18. května 2014 v 11:09 | Reagovat

Na tomhle jsem se zklamala už tolikrát... stále jsem čekala od lidí to, co dávám já jim, ale ono to tak prostě není. Myslím, že by v sobě problémy nikdo dusit neměl a je fajn se někomu svěřit a i já tu pro všechny jsem, když to chtějí udělat, co jen nesnáším je, když mi kamarádka neustále píše se stejným problémem, který NECHCE řešit, přitom řešení jsem ji podsunula pod nos, jen si stěžuje pořád dokola na něco, co si vlastně způsobuje sama... Ale je to prostě něco úplně jiného, než když člověka vážně něco trápí a dusí to v sobě... určitě se svěř aspoň nám tady, vždyť u nás máš podporu vždy. Jsem hrozně rána, že tě ta praxe nakonec naplňuje a že tě to baví, tak snad už brzy bude líp i tobě, neboj se mluvit i o svých problémech :)

6 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 18. května 2014 v 20:05 | Reagovat

Ste moje zlatíčka a ja vám veľmi ďakujem za podporu. :-) ĎAKUJEM. :-)

[1]: Narween...ako ktorí! Niektorí sú veľmi čistotní, radi sa páčia, vetrajú, upratujú, ale sú tam aj takí, čo sa neradi umývajú, prebalujú, nevetrajú, s nimi je to ťažšie. A rieši sa to tak, že sa im chodí vetrať a sem-tam sa použije osviežovač... ;-) Vôbec mi tá otázka nevadí, podľa mňa to zaujíma veľa ľudí... :D

7 Adela Adela | Web | 19. května 2014 v 0:24 | Reagovat

Jestli si chces zlepsit naladu, tak soutez o nove styloe doplnky od Rings and Tings!
Muzes vyhrat cely set :)
http://adelaandtessie.blogspot.cz/2014/05/giveaway.html

8 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 19. května 2014 v 11:39 | Reagovat

[7]: Schovaj sa...dovidenia...a už si zo mňa nerob srandu.
...no môže toto byť? -_-

9 makatakas makatakas | Web | 20. května 2014 v 10:34 | Reagovat

Ahoj podpořte moji kamarádku v rozjezdu novéhlo blogu, kde povídá o svých problémech jako je anorexie a další.
http://keksforfuture.blog.cz/

10 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 20. května 2014 v 21:40 | Reagovat

[9]: Micka...dúfam, že si robíš prdel a ak hej, je to trááápny vtip. Ak to nie je vtip, tak to je zllé...a chojte kamsi!

11 saorisse saorisse | Web | 23. května 2014 v 21:55 | Reagovat

Zlatá Laleh...je mi moc líto, že tě kamarádi berou jako oporu, ale přitom tě nevyslechnou...funguješ pro ně jako terapie, ale když to neni vzájemný, pomáháš neustále jen ty a tobě nikdo ne, je to pro tebe obrovskej nápor...:( Připomíná mi to dobu, kdy jsem chodila na 2.stupeň zš...jedinej, komu jsem se svěřovala byl tenkrát deníček...
Kdybys chtěla, klidně napiš, budu jen ráda. :)

12 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 24. května 2014 v 22:42 | Reagovat

[11]: ďakujem, si zlatá...som rada, že ma niekto chápe.. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama