Posílaj mně do Vietnamu...

11. května 2014 v 15:14 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
...do docela jiný země.
Kto spoznal, dobre vie, že to je výrok z môjho naobľúbenejšieho filmu, z Forresta Gumpa. Napadlo mi to, keď som rozmýšľala nad svojou blízkou budúcnosťou. Zajtra idem do Vietnamu...
Teda nie tak celkom do Vietnamu, z toho výroku skôr len do inej zeme a to tiež nie je tak úplne presné. Ako aj minulý rok, čaká ma dvojtýždňová prax. Minulý rok to ola parádička- družina, decká, zábava. Hrozne ma to bavilo a človek by ma medzi tými deťmi ani nenašiel. Praxovala som na mojej základke, ktorá bola súčasťou môjho života celých 9 rokov. Keďže som tam chodila, za celé tie roky som mala možnosť spoznať väčšinu personálu, čiže nebolo problém, ak som z praxe odišla o 3 hodiny skôr a v hodnotení som mala samé pekné veci. Fakt ma to tam bavilo. S tými deťmi som sa vrátila do svojho detstva. A teraz? Sodoma-gomora, idem ku gerontom... A tento názor je veľmi šakredý a veľmi urážlivý, ale nepomôžem si.


Ja dôchodcov vlastne vôbec nemám rada. Viete čoho sa bojím najviac? Že to bude neustále sťažovanie sa na niečo. Od zdravia, cez dobu až po minulosť a mládež.
"Viéééš, Janke dával lieky ten mladý a vraj jej vôbec nefungovali a mne ich dávala tá Jožkova nevesta..."
"Bóže, ešte, že máme tú polikliniku tak blízko, lebo s tými mojimi kolenami by som ďalej ani nedošla..."
"Včera, včera som pozerala Fátnamal, tú telenovelu, a vieš o tom, že to pole jej nebudeme obrábať ten fešák? No, bude tam ten Chosé Fernando..."
"Ráno som bola na omši a bolo tam také kráne kázanie...nó, o Ježišovi vykupiteľovi!"
"Tá mládež, to je hrozne, stále len na tom počítadle sedia a preto sú stále chorí...."
"Za mojich čias som za desať korún kúpil polovicu chleba, dve malinovky, štvrť masla, 20 deka salámu a ešte mi ostalo aj na zmrzlinu. A my sme si nemohli vyberať. Há, moja milá, my sme mali len vanilkovú a stým sme sa museli spokojiť."
A smrdia.

Viem. Aj ja budem stará, budem sa sťažovať a budem smrdeť. Ale jednoducho mi to teraz vadí a bojím sa, že z toho chytím depresiu alebo myšlienkami zostarnem. Uvedomme si zas, že tam budem 6 hodín denne. A vlastne ani neviem, čo s nimi budem robiť. Keď tam bol môj (kedysi) kamarát, hovoril mi, že si mám vybrať niečo iné, lebo je to tam vraj veľmi smutné. A aj napriek tomu, že ja rada pomáham a rozveselujem ľudí, niekedy som bezradná aj ja sama.

Navyše neviem, čo si môžem dovoliť si tam obliecť. Vždy viem, čo je vhodné a čo už nie, ale čo je vhodné v domove dôchodcov? Najskôr som sa potešila, že keď to mám tak blízko (asi 12 minút cesty, hááálelujááá!), tak konečne začnem nosiť high heels, balerínky, sandáliky a podobné topánočky, na ktorých by som sa v uliciach väčšieho mesta v zhone asi prizabila. Tiež som sa tešila, že sa budem môcť obliekať tak ľahšie, však hádam nezamrznem za tú krátku cestu. Legíny, tielko, svetrík, heels a ideš, mici! Lenže...každý deň, keď idem zo školy chodím okolo tohto DD a tie pohľady starčekov na moje telo ma fakt odrádza. A tiež starenky len počujem hovoriť, aké je to nevhodné a že mi kríže nachladnú. Normálne mám chuť nosiť tepláky...

Čo sa však týka formálnych vecí praxe, som celkom šťastná akú profesorku nám priradili. Je normálne, že by profesori chodili na kontroly, aj keď minulý rok sme sa tomu všetci prváci vyhli. Naša profesorka si od všetkých vypýtala telefónne čísla, že keď nám náhodou bude hroziť kontrola, tak nám zavolá, aby sme sa tam dostavili a nemali problémy. Čo sa týka záznamu z praxe, tiež to nie je problém, pretože nám predtlačila vzor ako to má vyzerať a nemyslím si, že bude ktovieako dôkladná pri ich kontrole.
Čo ma však naozaj nahnevalo bol výber miest na prax. Minuloroční druháci mohli ísť v podstate to hociakého sociálneho zariadenia, okrem škôl a škôlok (prosím, nazývajte to materské školy, škôlky sú v lese...). A my? Mala som na pláne ísť na ÚPSVaR. Lenže my to máme zakázane. No paradis. Ďalšie možnosti, ktoré boli v ponuke v mojom okolí, mi prišli dosť...pochabé. A nevhodné pre mňa. Základná špeciálna škola, kde by mi boli priradení žiaci s najväčším stupňom postihnutia je niečo, čo by som psychicky naozaj nezvládala a domov by som po trťom dni chodila ako mŕtvola. Ústav sociálnej starostlivosti a ďalší postihnutí ľudia, ktorých by mi bolo tak ľúto, že by som chodila domov smutná. (Čo mi pripomína, určite si pozrite film Requiem pro panenku.) A vyčerpaná. A autobusom! Detský domov, ktorý je od môjho bydliska vzdialený skoro vyše hodiny vyzeral ako skvelá alternatíva...lenže keď sme sa išli spýtať, bolo nám povedané, že sme príliš vekovo priblížení ich zverencom, že by nás tam nevzali. Čiže supér, jedna vec na výber. Navše teta, u ktorej som to vybavovala bola nesympatická a nepríjemná! Ani ju netrápilo, ako sa volám...
Budúci rok to bude už hádam lepšie. Mám na pláne ten úrad a vo štvrtáku hospic v Bratislave spolu s kamoškami.

Zajtra, keď prídem, napíšem vám ako deň prebiehal. Dúfam, že to zvládnem. Myslím, napísať vám ten článok, lebo pravdupovediac, moc sa mi tam nechce...

Vaša Laleh. :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Narween Black Narween Black | Web | 11. května 2014 v 17:39 | Reagovat

Neboj, to zvládneš aj keď z dôchodcov by som ani ja nebola nadšená. Tie reči by som ešte prežila (stratégia "jedným uchom dnu, druhým von") ale ten smrad ani ja nemusím... (Urazili by sa keby nosíš štipec na nose a slúchatká v ušiach ???) Na tvár nasaď úsmev a sprav im tam šou, nech sa rozveselia! Držím palčeky :-)
Ale aspoň sa nebudete učiť. Ľutujem, že na gaymnáziu nie je žiadna prax. (zajtra sú príjmačky a my si veselo píšeme písomky z dejepisu a chémie, fuck yeah!!! šak čo...) :-D

2 Vivi Vivi | Web | 11. května 2014 v 21:58 | Reagovat

Tie reči proste ignoruj a len s usmevom prikyvuj. Inak sa tomu asi nevyhneš a ten smrad no hold si nanho možno po čase zvykneš.
Možem sa spýtať na akú školu chodiš? Máte zaujímavu prax, myslím to vážne. Celkom by ma to aj zaujímalo.
Film-requiem pro panenku som videla a nikdy v živote ho už vidieť nechcem. Je hrozný a ak chce mať človek po prezretí filmu celý týžden depresiu tak nech si ho kludne pozrie.

3 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 12. května 2014 v 11:36 | Reagovat

[1]: ďakujem ti, Narween. :3 hej, preto som nešla na gympel, ale ty to zvláááádneš. :D

[2]: vďaka. :-) chodím na pedagogickú a sociálnu akadémiu... :-)  Je to hrozne smutný film, ja som plakala ako malé decko, ale je to úžasné. :-)

4 Caroline* Caroline* | Web | 12. května 2014 v 19:38 | Reagovat

Jej tak to mě mrzí. Chápu to no, s dětma je práce taková živá, sice vyčerpávající, ale taky veselá. Do domova důchodců by se mi taky zrovna 2x nechtělo... ale snad to nebude tak depresivní, a třeba tě to celé nakonec překvapí. Určitě pak dej vědět :)

5 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 13. května 2014 v 12:32 | Reagovat

[4]: Nakoniec teda, s pomocou mojich milých kompetentných, sa to celkom zvládať dá. :-) ďakujem ti. :-)

6 Amelie Amelie | Web | 13. května 2014 v 19:31 | Reagovat

Pevně doufám, že to nebude tak hrozné a třeba si tam dokonce nějakého starouška oblíbíš:-) Chápu tvůj názor, moje dcera má asi podobný.

7 saorisse saorisse | Web | 14. května 2014 v 12:59 | Reagovat

Já když byla v domově důchodců, tak se mi tam líbilo, i když to bylo smutný. Asi jsem měla štěstí na klienty. Babičky byly zlatý. Povídaly mi o svym životě a mě to hrozně bavilo. Třeba se ti tam zalíbí a taky se něco dozvíš. :)

8 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 14. května 2014 v 20:12 | Reagovat

[6]: Ďakujem ti. :-)

[7]: Vlastne musím priznať, že je to tak celkom v pohode, babičky sú vážne zlaté. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama