Květen 2014

Inšpirácia a najkratší článok na svete.

30. května 2014 v 17:48 | Laleh Maro |  Názory
Vždy, keď dopozerám nejaký film, moje zmýšľanie sa úplne mega zmení. Neviem, čím to je, možno tým, že ľudia vo filme žijú úplne inak ako ja. Filmy...tým myslím filmy myšlienkou a obvykle z inej doby, ako je táto. Kde ľudia žijú sami, bojujú a každý závidí fiktívnym hrdinom ich nasadenie a úspech. Pri tom čím museli presjť, to nikto nevidí. Možno aj my práve prechádzame takým príbehom, len sme v tej horšej časti... Sme teraz niekde v zápletke filmu, kde vám je postavy ľúto a držíte jej palce, aby to všetko dokázala. Wow, kúzelné, hrdina filmu to dokázal, za necelé dve hodiny, mal ozaj šťastie. Film sa síce začal detstvom, kde ho iné deti nemali radi alebo mal možno aj horší príbeh, o dve hodinky je všetko v poriadku. A vy rozmýšľate, kde ste spravili chybu. Prečo sa váš život o dve hodiny tak radikálne nezmení?


Obsession.

28. května 2014 v 0:00 | Laleh Maro |  Ružová rubrika
Ó, áno...posadnutosť. Odkedy si ja pamätám, že som sa ako tak začala zaujímať o to, ako vyzerám (čiže keď som zistila v 11-12, že nemôžem nosiť veci po bratovi) najväčšmi (slovo, ktoré som použila ai tretí krát v živote :3)ma vždy zaujímali botičky. Neviem prečo, veď je to vec, ktorú si človek všimne skoro ako poslednú (ja teda nie, u mňa je to na prvých miestach, rozhodne.)... Skrátka, vždy, keď som išla niekam do obchodu, mojim úlovkom boli nejaké topánočky. Nakoľko ich všetky ľúbim, snažím sa o ne starať najvia ako sa dá. Niektoré sú však tak nosené, že sú v stave, v ktorom by sa už ani nemali nosiť, ale nedá sa ich vyhodiť. Moja posadnutosť pretrváva ete doteraz. Nové topánky som si naposledy kúpila v piatok. Moja zbierka by bola gigantická, keby môj tatino nie je natoľko starostlivý a miesto-šetriaci. Platí pravidlo: ak si kúpiš nové topánky, jedny staré musíš vyhodiť. Lúči sa mi s nimi s ťažkým srdiečkom. Kažodpáne, vďaka tomuto pravidlu mám zhruba 24 párov topánok na jar/leto tohto roku. (A stále mi nie je dosť, už mám vyhliadnuté ďalšie...)

Odfotila som vám asi len nejakých 80-89% všetkých mojich zlatíčok, lebo ako som už spomínala, niektoré sú v hroznom stave alebo ich nenosím. Sú to tké tie topánky "však sa ešte dajú nosiť", "dám si ich na chatu", "na opekačku budú dobré", "to sa dá opraviť", "vezmem si ich na telesnú", "idem vyniesť smeti"...
Takže moje akutálne a najnosenejšie zlatíčka môjmu srdcu najbližšie, poďte na scénu...

A new beginning.

26. května 2014 v 17:09 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Nie je tomu tak dávno, čo som si všimla zaujímavú challenge na nejakom blogspote. Obvykle challenge a tagy ignorujem, ale ak ma niečo zaujme, rada sa do toho zapojím. Táto challenge je vlastne ako keby návod (a hlavne dôvod k dokopaniu sa k článku) na zmysluplné príspevky. Dosť často moje články postrádajú kvalitu, nápad či pointu a preto! Som zakročila. A je tu deň prvý...
Inak som ešte chcela podotknúť, že niektoré dni buď preskočím, alebo dokonca dva zkĺbim dohromady. Už dopredu vám viem povedať, že deň 6. sa nekoná, lebo som predsa podobný článok už písala. Určite táto challenge nebude trvať tridsať dní. Podľa môjho voľného (alebo skôr nevoľného) času a lenivosti to vyzerá na oveľa, oveľa dlhšie. Mesane napíšem totižto 10-11 článkov, čo znamená, že táto challenge tu bude možno cez dva tri mesiace. Ale aspoň bude o čo písať, no nie? No poďme na to.... :-)


Pre zväčšenie kliknite na obráštek. :-)

Bro! At home. A shi.

22. května 2014 v 11:11 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Jupí! Áno, áno...neobvykle, ale už názov prezrádza poitnu článku. Bráško bol doma. Zas po dlhej dobe. Po mesiaci. Tentokrát sa však nemám an čo sťažovať. Ako obyvkle šiel prvú noc s kamarámi von. Aj keď mi prezradil jeho plán ísť v piatok alebo v sobotu von nakupovať, okrem toho, že sa mi nechcelo, bolo mi hneď jasné, že nikam nepôjdeme. Teraz mi to ale krásne vynahradil. V prvom rade mi spravil nechty. Všetci mi vravia, že aká som ja šikvoná, aké sú zas krásne... Ja vždy len pozerám: prosím? Veď to robil bro! Veď sú hrozné...


Na perách med a...

21. května 2014 v 14:30 | Laleh Maro |  Názory
Za posledné dva roky sa u mňa vybudovala jedna veľmi zvláštna, ojedinelá a z mnohých strán nepochopená antipatia. Je u mňa normálne a známe, že čo a týka náboženstva v Európe veľmi rozšíreného, chovám k tomu značný odpor. O tom bude celý jeden článok, pretože by tento článok bol ku koncu akousi antibibliou. Táto antipatia sa týka jednej konkrétnej skupiny kresťanov. Možno si teraz myslíte, že narážam na Nebeskú bránu, Rodinu lásky či inú sektu, ale to je omyl. Dobré na týchto sektách je to, že sú za ne verejne vyhlásené a verejnosťou odsudzované. Vie sa o nich, že nič dobré z nich nesrší a jediné o čo im ide je ovládať masy. Navedú vás na peknú myšlienku, ktorá vás ku koncu vlastne zničí. V mienke, že je to spásonosné nielen pre nich, ich rodinu, ale dokonca pre celý svet a im to poskytne akési prvenstvo u ich modly, sú schopní robiť úplne nepochopiteľné veci, pretrpieť absolútnú tyraniu a v neposlednom rade sa aj neskutočne ponižovať pred nejakým šialencom bez chrbtovj kosti. A toto sa o nich vie verejne. Sú však náboženské skupiny, ktoré sú považované za správne, uznávané a dokonca podporované aj keď robia presne to isté...


Psychoterapia.

17. května 2014 v 20:09 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Hrozne som sa mýlila, čo sa domova dôchodcov týka. Vyslovene ma to tam baví a ráno sa už aj zvyknem tešiť. Chodiť po izbách, navštevovať ľudí, ktorí sú nevypočutí, aj keď majú čo povedať, rozprávať sa s nimi a riešiť ich problémy. Naozaj je to práca, ktorá ma napĺňa. Na druhú stranu je to na jedno sedemnásťročné dievča dosť veľká psychická nálož. Bývam tam síce len tri-štyri hodiny denne, ale stihne sa toho veľa. Pozvážať imobilných na vozíčkoch do telocvične a bežať na návštevu k niekomu, kto je osamelý a potrebuje pomoc. Snažiť sa ho vypočuť, snažiť sa mu pomôcť a rozveseliť ho. Potom zas bežať do telocvične a porozvážať ich naspäť. Hneď na to pobehať celú jednu budovu, kde skontrolujeme všetkých, či sú v psychickej pohode. Nemám čas ísť ani na wc alebo sa najesť. Nevadí mi to, naozaj ma to napĺňa.
Človek si myslí, že keď v strese z kontroly a cez otrasný vietor a dážď príde domov, tak si oddýchne, ale kdeže... Treba predsa navariť a upratať (a preto mi v teste mentálneho veku vyšlo 35). Potom idem von. Super, relax, nie? ...nie. Dotyčná osoba vám začne hovoriť všetky svoje problémy. Ako správna kamarátka a ako správny sociálny pracovník sa snažím všetkých vypočuť a pomôcť im. OK, apsoň, že mám pred sebou kávu.
Prídem si domov s pocitom "jo! konečne pokoj...". No, ako to už každý čaká, žiadny pokoj sa nekoná. Snažím sa byť dobrým človekom a preto si vypočujem maminu a jej problémy v práci. Ohučaná, zmätená a preťažená, stále s úmevom a pochopením. Posledný pocit nádeje nastáva, keď si idem ľahnúť. S mobilom v ruke si skontorlujem blog a facebook. Véľka chyba! Správa "idem von, počkaj ma tu, prosím, do polnoci." mi zakáže aj ten lahodný spánok. O štvrť na jednu ešte stále nikto nechodí. Až 0:20 dotyčný príde a povie mi svoj problém. Hádky a problémy doma. Dám mu návrhy, poviem môj názor, dám tipy na riešenie a jediné, čo mi ako odpoveď príde je ironické "honey, si fakt the best morálna podpora, akurát som sa naštval." Poje... sa, ty debil! (Ano...ano, prepáčte za výraz.)

Nový kabát pre prsia.

15. května 2014 v 19:42 | Laleh Maro |  Papanice
V poslednej dobe som sa akosi rozožrala. Ono to tak býva, raz nepapám, inokedy aj zabalené. Okrem iného mám v hlave nejaké podnecovadlo, ktoré ma núti vymýšľať nové rubriky a písať články. No a keď spojíme tieto dve veci dokopy, vznikne rubrika o jedle s novým článkom. Predstavujem vám rubriku Papanice! ;-)
Myslím, že Sao to bola, ktorá mi vnukla nápad napísať na blog aj nejaký ten recept. Rada vyhoviem, nakoľko teraz nemám ani čas a ani psychckú silu na to, aby som písala siahodlhé úvahové články, aj keď nápadov je kopa. V rozpísaných mám asi 10 článkov. Teda, len názvov. Bude to ako posledný článok o účese, len toto vám asi spraví väčšiu radosť. Tak teda...


Robím zložité veci.

14. května 2014 v 21:10 | Laleh Maro |  Ružová rubrika
Ráno. 6:40, o 20 minút odchádzam, ešte si musím spraviť desiatu, ísť na záchod, spraviť si čaj a potom utekať na zastávku. Vonku, samozrejme, prší a fúka vietor, čiže hociaké žehlenie je márne. Na cop sú moje vlasy príliš dlhé do takého počasia. A dnes chcem byť za slečnu elegantnú. Ako počítam, tak počítam, na vlasy mám asi 6-7 minút. No paráda.
Väčšina vecí, ktoré ráno robím trvajú do 10 minút. Ak by to bolo viac, nemala by som an to čas a nestíhala by som. Jednoducho mám všetko vyrátané na sekundy. Keďže si ale už dám prácu so všetkým líčením, oliekaním a celkovo vizážou, nemôžem mať vlasy rozlietané, na ovečku či mastné. Našťastie som našla úplne jednoduchý účes, ktorý vyzerá úplne mega zložito. To mám totižto rada. Keď veci vyzerajú veľmi zložito, že som sa s nimi vyhrala aspoň hodinku a dbala na každý jeden vlas na hlave a pri tom je to vlastne primitívne. Ja mám vlasy veľmi, veľmi dlhé, ale stačí, ak budú tak po ramená. Ideme na to... :-)


A roky letia...

12. května 2014 v 12:05 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Ako so v minulom článku spomínala, bola som dne sna praxi. Pfú, to bol zážitok, to vám teda poviem. Neviem, ako to zvládnem celé dva týždňe, pretože to bolo fakt náročné. Ja sama som sa skoro tri krát rozplakala a okrem iného som rozplakal obidve babky, s ktorými som sa rozprávala. Som zavrhnutiahodná ľudská bytosť...


Posílaj mně do Vietnamu...

11. května 2014 v 15:14 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
...do docela jiný země.
Kto spoznal, dobre vie, že to je výrok z môjho naobľúbenejšieho filmu, z Forresta Gumpa. Napadlo mi to, keď som rozmýšľala nad svojou blízkou budúcnosťou. Zajtra idem do Vietnamu...
Teda nie tak celkom do Vietnamu, z toho výroku skôr len do inej zeme a to tiež nie je tak úplne presné. Ako aj minulý rok, čaká ma dvojtýždňová prax. Minulý rok to ola parádička- družina, decká, zábava. Hrozne ma to bavilo a človek by ma medzi tými deťmi ani nenašiel. Praxovala som na mojej základke, ktorá bola súčasťou môjho života celých 9 rokov. Keďže som tam chodila, za celé tie roky som mala možnosť spoznať väčšinu personálu, čiže nebolo problém, ak som z praxe odišla o 3 hodiny skôr a v hodnotení som mala samé pekné veci. Fakt ma to tam bavilo. S tými deťmi som sa vrátila do svojho detstva. A teraz? Sodoma-gomora, idem ku gerontom... A tento názor je veľmi šakredý a veľmi urážlivý, ale nepomôžem si.