Duben 2014

Naj bro.

30. dubna 2014 v 12:12 | Laleh Maro |  Ružová rubrika
Áno, mám najlepšieho brata na svete. Mohla by som sa teraz rozpisovať o tom, aký skvelý vzťah máme, ako si rozumieme a tak podobne. Mohla bysom sa tu rozpisovať o tom, že je to jediná osoba, na ktorú sa môžem vo všetkom a vždy absolútne spoľahnúť a ktorá tu pre ma vždy je. Mohla by som, ale...teraz sa zahrám na slečnu materialistku a musím sa vám pochváliť. Nakoľko som mala (pred pár mesiacmi) narodeninky, mal návrh, že mi kúpi Supry. Priaznivci Strapa určite pochopili prečo. Našla som rôzne nádherné kusy, lenže ich cena presahovala 80 eur a aj keď ma bráško ľúbi, z niečoho žiť musí aj on. Padol preto návrh, že keď zas príde domov, jeden deň si vyhradíme pre seba, pôjdeme do nákupného centra a niečim pekným sa potešíme. Dal mi limit 50 eur. No...lenže som podostávala peniažky aj od iných členov rodiny a moje badžet sa zvýšil na niečo vyše 100 eur. Myslela som si, že túto sumu nikdy v živote neminiem...a čoby nie.

Keď, chudák, prišiel z rannej, okamžite sme nastúpili na autobus. A zábava sa mohla začať... Presne si pamätám, čo som si obliekla. Boli to červené kárované nohavice, tričko Blink182 (ktoré mi rovnako kúpil on na niektoré Vianoce), traky a vybíjané čižmičky. Keď som sa ho spýtala: "Ako vyzerám?" odpovedal mi: "No...však ideme nakupovať, sa prezlečieš. (Chvíľka ticha a môj "rly?" pohľad)...ale nie, krásna si, poďme už.". Tipické. Vošli sme teda do centra a hľadali sme, kam pôjdeme najskôr. A samozrejme, najskôr sme sa išli najesť. Grillburger, ahhh. :3 Pamätám si, že sme najskôr šli do HMka, ale keďže ten obchod je hocičo, len nie môj štýl, nenašla som si tam nič. Brácho si tam našiel tielko a skúšal si ho hádam 10 minút. Jedno obyčajné zelené tielko! :D Celú dobu sme spolu robili kraviny a bavili sa.
Na niektorých predavačkách bolo jasne vidno, že sa chudákovi chalanovi čudujú, že čo to má za primladú slečnu a ako vlastne môžme byť spolu. Pretože on, urastený, vypracovaný, zazobano vyzerajúci chalanisko a ja. Celkom som si to užívala, nikto by asi nepovedal, že sme súrodenci.

Ďalším obchodom, kde som si konečne niečo kúpila bol New Yorker.

Experiment život.

27. dubna 2014 v 17:44 | Laleh Maro |  Názory
Jedna z vecí, ktorá ma s mojimi prichádzajúcimi 17timi narodeninami začala hrozne desiť je starnutie a staroba. Nechcem nikoho uraziť. Ja viem, som mladá a všetko mám pred sebou, ale aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že za chvíľku odíde všetko, čo ma teraz teší. Mám rada zmeny, ale toto je niečo úplne iné. Môj život mladého človeka veľmi zbožňujem. Začala som si to uvedomovať okolo 15tky, kedy som s občianskym preukazom začala mať aj väčšie možnosti. Začala som chodiť na miesta, kde som predtým nechodila, lebo som si pripadala ako decko a aj sa tak ku mne správali. Prestala som sa na všetko pýtať rodičov a začala som byť aj viac zodpovedná, čo mi teda umožňovalo väčší rozlet. Zodpovednosť = istota. Rodičia proste vedia, že mám rozum a teda nebudem robiť schválne zlobu, aby som nemala problémy. Prišlo proste obdobie najväčšej zábavy. Na všetkých chatách, diskotékach, akciách, opekačkách, prespávačkách a neviem na čom všetkom sme s kamarátmi robili vždy tie najväčšie kraviny. A viete čo je na tom to najlepšie? Nikto sa tomu nediví a nikto na to nenadáva, lebo práve teraz máme jedno veľké ospravedlnenie. Sme mladí. A mladí také veci jednoducho robia. Môžme ísť po námestí a nahlas si spievať, tancovať, kúpať sa vo fontáne, smiať sa a robiť hlúpe veci. Teraz je to obdobie, keď nemusím riešiť, čo si ľudia o mne pomyslia. Vždy je tu to ospravedlnenie. Že z toho proste raz vyrastiem.
Už som kedysi písala, že chodím na cirkevnú školu, čo ma dosť henvá, ale vzhľadom na odbor, ktorý som chcela študovať som nemala moc na výber. Lenže ja som "rebel". Do školy som chodila asi týždeň a prišla som s modro-fialkovými vlasmi. Nie celými. Len prevažnú väčšinu. Úplne som si užívala tie pohľady, keď na mňa ľudia dokonca ukázali. Všetko bolo jednoduchšie, lebo ak som čosi chcela ja, bola som výrazná a obvykle si ma všimli a počúvali. Lenže...naša pani riaditeľka skoro zinfarktovala a okamžite mi vynadala. Pri každej príležitosti, keď ma stretla, tak si ma zastavila a nadávala mi. Otrodoxná kresťanka. Raz mi povedala, že takéto vlasy si môžem nosiť, keď vyštudujem školu a už tam nebudem chodiť. ČO? Keď vyštudujem, tak ma takéto sprosté nápady už dávno prejdú. Teraz chcem modré vlasy! Teraz, keď som mladá a sprostá...

Stavy.

26. dubna 2014 v 17:25 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Všetko ma štve. Neviem, čo mi je, úplne mám depresívne stavy a rozmýšľam. Nad minulosťou. Nad budúcnosťou. Bože dievča, preber sa. Lopatou po hlave, ozaj. Som chorá. Samozrejme, ochorela som na začiatku prádznin, čiže odvtedy so nejaká ošumtelá. Ale aj tak som sa snažila prázdnin si užívať čo najviac. Lenže v pondelok ma to úplne položilo a v Lešnej v tropickej hale som skoro odpadla. Ták som nejak prežila cestu domov a išla som hneď spať. No...a ovtedy som nemala hociaký kontakt s ľuďmi. Už som písala v tagu, že nemôžem byť pridlho sama. Bol to bod 3. A teraz som bola sama týždeň! Samozrejme to na mňa začalo doliehať a vo štvrtok som celý deň preplakala. Nedokážem to ani nahlas vysloviť sama pre seba, ani to niekomu povedať, ani to napísať, ale dobre viem, prečo mi takto hrabe. Dobre to viem...

TAG?

25. dubna 2014 v 10:10 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Už som v jednom článku spomínala, že som už dlhšiu dobu rozmýšľala nad nejakým tagom. Najznámejší mi je 100 random facts about me. Lenže to je na mňa pridlhé a v živote by som nedala toľko vecí a preto som to trošku zredukovala a síce na prenú polovicu, čiže 50 random facts about me (50 rôznych faktov o mne). Takéto články sa mi dobre čítajú, takže myslím, že by to malo byť len výhodou. Napozeraných videí s faktami mám nespočetne, lebo keď ich pozerám, prestávam sa cítiť ako idiot, lebo viem, že to robia aj iní ľudia. No, aby som to zas dlho neobkecávala a neskončilo to ako jeden nudný zdĺhavý článok, ktorý prestal ľudí baviť, tak sa ani neodstali k pointe, tak teda poďme na to...

1. Absolútne zožňujem Strapa. Texty, beaty, flow, osobu, názory...
2. Vôbec nemám rada ovocné koláče.
3. Som hrozne citlivá a nedokážem byť dlhodobo sama.
4. Po sladkom mi je VŽDY zle.
5. Odjakživa som počúvala skôr punk, rock a podobné. Repertoár sa začal rozširovať až niekedy v 14.

Nostalgia ultra.

23. dubna 2014 v 19:16 | Laleh Maro |  Názory
Práve odišla z návštevy moja najlepšia kamarátka. Vždy sa vieme pobaviť o rôznych témach a dnes došlo na nás. V minulosti. Spomínali sme na naše detstvo. Keď tak spätne rozmýšľam, som hrozne rada za to, ako som to v detstve mala ja. Stále som lietala po vonku, behala po lese, vymýšľala si hry a keď som už bola doma, tak som si buď kreslila alebo sa nejako hrala sama. Nedávno sme boli dokonca čeknúť naše staré skrýše, bunkre a miesta, kde sme sa hrali. Musím uznať, že obdivujem to, ako sme to kedysi zvládali, počas jedného pobytu vonku sme prebehali všetko a teraz? Teraz sme na to potrebovali celé dva dni a aj tak sme ešte nestihli všetko.
Keď sme boli malé, často sme behali po blízkom lesíku a vytvorili sme si tam "dom". Ako sme tak chodili ďalej a ďalej, lebo sme boli odvážne, našli sme priestory aj pre školu, triedy, zborovňu a letný byt. Sme si tam žili jak páni. Viem, že sme prišli zo školy, najedli sme sa a išli sme von. A až do večera nás nebolo. Ani cikať, ani jesť, ani zima nám nebola. Dokázali sme tam pohodlne stráviť celý deň, jak nič, ešte nám bolo málo. Domov som nikdy neprišla čistá, však som sa lepačila po stromoch, liezla na skaly, prudké kopce, behala kade tade a ak som si chcela sadnúť, lavičku som fakt nepotrebovala. Domov som sa vždy vracala neochotne, lebo predsa len som sa ešte vonku mohla hrať.

Prší, prší...

22. dubna 2014 v 14:14 | Laleh Maro |  Téma týždňa
Šťastná, šťastná, šťasná...
Nech sa momentálne deje čokoľvek, tak mi stačí len jedna spomienka a zas sa začnem usmievať ako blbeček. A čo, nech, ja som šťastná. Nedávno som písala článok a spomenula som tam koncert. Koncert Strapa a tí, ktorí už mali tú česť s niektorými mojimi článkami vedia, že ho absolútne zbožňujem a je to moja platonická láska. Chcela som tomu venovať celý článok a náhodou mi to aj padlo do témy týždňa. A vopred sa musím na niečo vyhovoriť, ale rozprávanie nie je moja silná stránka...

Pojašená koza...

18. dubna 2014 v 22:59 | Laleh Maro |  Oddychové
Som si všimla, že odkedy som začala blogovať, tak vo všetkých článkoch len na niečo nadávam, alebo sú brutááálne vážne. A sa divím, lebo ja som inak dosť uletená baba, ktorá je pre každú srandu, len aby boli spomienky. Tento článok by mal byť akýmsi odľahčením a vyvážením toho...dramatického tu.
Tiež som rozmýšľala, že napíšem nejaký tag, 50 faktov o mne...čo asi aj napíšem, niekedy v budúcnosti, ale povedala som si, že to, čo rozosmialo raz mňa treba poslať ďalej, nech sa smejú aj ostatný. Tákže, snažila som sa zozbierať všetko, čo mi poslednou dobou prišlo vtipné a tu máme výsledok...

(Pustime si hudbičku -ktorá možno bude zbytočná, ale!! - a poďme na to... Para-rara-rara-ram ...)

V prvom rade to musela byť táto malá udžubaná pojašená koza. Bola prvá, an ktorú som si spomenula, lebo musíte uznať, že je to tak rozkošné, až je to smiešne... Ideš Buttermilk!!

Kde je pravda už dávno nikto nehľadá...

16. dubna 2014 v 22:21 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Ns*ať! (Pardón, inak sa začať ani nedá...) Neviem, či mojim zavinením, je môj život plný tohto hnusu. Doména mladých ľudí pohltila ulice (a hlavy) mladých, ale i starších jedincov a rovnako aj ich zdravé úsudky. Ani neviem kedy. Proste to tu asi bolo vždy. Prid*bané reči. V mojom živote som si to osobne začal všímať tak v treťom ročníku základnej školy, kedy som nemala moc dobré obdobie a ľudia začali rozprávať... Zprvu som nejako nechápala ani o čo ide, prečo to ľudia robia. No a nechápem to doteraz.

Ako dáma...

15. dubna 2014 v 12:20 | Laleh Maro |  Ružová rubrika
Ako som v úvodnom článku už spomínala, rozmýšľala som, že vám sem pridám zopár vecí z mojej tvorby. Síce som písala, že to budú fotky...no vlastne nie ej to až tak mimo! :D Budú to fotky, ale mojich nechtov. Samozrejme, kvalita je asi taká, ako keby je to fotené kalkulačkou, nakoľko sa mi nechcelo kakať sa s foťákom a nastavovať tam milón vecí, aby som mala fotku jedných nechtov. Takže mobil či webka mi bohato postačili.
Navyše som si všimla, že moje články začínajú byť vizuálne dosť nudné a že by bolo dosť pekné, keby to neboli kilometre písmen, ale aj nejaké to oživenie vo forme fotiek či videa (áno, oboje tu budú, čoee?! :D). Mňa samú nebaví čítať dlhé články a často si nadávam za to, že ja sama ich píšem, ale neviem si pomôcť. No späť k téme...

Kedysi som si nechty vôbec nelakovala. Nie, že by som nemala čas, len som to nepovažovala za potrebné. Mama mi vždy hovorila, že mám nádheré nechty, nech sa o ne teda starám. Ich potenciál som si všimla tak pred rokom, vtedy som sa o ne tiež začala starať. Hanba mi. Najskôr som to nechala ja jednojaké frby nechtov, ktoré boli síce krásne a doteraz to tak niekedy nosím (hlavne, keď si nechty lakujem v škole a nemám tam potrebné vybavenie), ale nakoľko som dostala dar kreativity, tak ho teda aj využívam.
Nemyslite si, že mi to vždy išlo. No to vôbec. Prvotiny boli otrasné a ja som sa len rozčuľovala aká môžem byť taká ľavá! Dokonca ani podkladovú farbu som si nevedela dať bez toho, aby som mu nemala všade po prstoch. Tréningom sa to však vylepšilo a teraz mám vybočené z nechtu len málokedy (áno, ani na pravej ruke, booyah! :D).

Tak toto sú jedny z mojich prvých. Obmré, gentlemanstké, zmrznúté a mašlinky (viem, sú to mašličky...). Sú naozaj jednuduchšie, než si myslíte.

Závidíš?

14. dubna 2014 v 14:52 | Laleh Maro |  Názory
Všade, kam človek príde, tam sa môže stretnúť so závisťou. Každý zívidí každému, až je to nechutné, ako ľuďom nestačí to, čo majú. Vždy chcú viac. Ale len v prípade, že to má aj niekto iný. Možno pre potrebu ukazovať sa, že tiež na to máme. A navýšiť. Aby mali aj ostatní, čo závidieť. Nechutné...

Samozrejme, nechcem byť pokrytec a tváriť sa, že mňa sa to netýka. Tiež to robím, nedokáže to vždy ovplyvniť. Napríklad poznám jeden párik. Tí ľudia sú tak udžubaní, robia si zle, robia si zo seba srandu, bežne sú spolu (dievča nenamaľované a v teplákoch), keď sú v spoločnosti nepotrebujú byť stále spolu a holúbkovať sa (pardón, fakt som to slovo chcela použiť...anglicky znie tak normálne, snog, ale slovensky...lol! :D). Majú proste úplne skvelý vzťah. A to im závidím, lebo tiež by som chcela niečo také. A u mňa to týmto končí. Pokorne priznám, že by som to chcela aj ja a fungujem ďalej. Neriešim nič iné.
Niektorí ľudia však nemajú chochmes (neviem, či to slovo poznáte, ale u nás sa bežne používa ako...vyjadrenie výrazu "nemá hranice" alebo "nemá vychovanie") a nevedia sa s tým vyrovnať. U nich to nekončí tým, že si to priznajú. Oni si to potrebujú dokazovať, že sú lepší, že majú na viac a je im jendo, za akú cenu. Že ich to ničí? Že na to minú posledné prachy? Že vznikajú hádky? Kde...