Toto ťa teší?

19. března 2014 v 10:29 | Laleh Maro |  Názory
Hnevajú ma ľudia. Hnevajú, ozaj. Teraz by som mohla písať všetky dôvody, ale...o tomto článok nebude. Nie. V tomto článku ma hnevajú svojim nevďakom. Materializmom. Veľa ľudí chodí na po svete nadurdených, ofučaných a nahnevaných na život, že im nedal to, čo si povedali. S myšlienkou, že takto svet funguje, aj keď tomu tak nie je, ukájajú svoju nschopnosť niečo urobiť a nevďak tomu, že vôbec sú. Čakajú, čo príde a neprichodí nič, čo by bolo pre nich dosť dobré. Svojou náročnosťou si vlastne odopierajú pocit radosti. Smutné, ale môžu si za to sami.
Hrozné veľa ľudí chce veľi veľké veci. Také, čo je ťažko dosiahnuť alebo niečo veľmi ojedinelé. S myšlienkou, že inak radostní nebudú žijú ďalej bez povšimnutia si všetkého, čo iným robí na tvári úsmev. Niekto jednoucho potrebuje viac (a vtedy si hľadajte Ježiša, vtedy si hľadajte Boha, lebo podľa všetkého a všetkých infromácií, ktoré mi boli ponúkané, on ti vždy dá viac. čiže ak ste nároční a neviete kedy dosť, toto je cesta pre vás... ;-) ). Potrebuje niečo hmatateľné, napríklad. Žena od muža potrebuje 101 ruží, aby dostatočne ukázal svoju lásku. Potrebuje niečo, čo nedosane každý, aby sa mohol cítiť výnimočne. Potrebuje nové auto, aby bol šťastný. Trochu smutné toto mučenie sa, nie?

A niekomu stačí si dať pivonapni (inšpirácia pre tento článok)...



Ľudia by sa omnoho viac smiali, keby si začali vážiť to, čo majú. No to prosté stvorenie ako je človek nedokáže len tak - sám od seba. Niekto musí prísť, aby mu to povedal. Ani ja som nevdela, čo mám. Myslela som, že nemám nič. Potom prišiel jeden chalan - kamarát - cudzinec. Na Slovensko a prisťahoval kvôli všetkému, čo sa mu v zahraničí stalo. Umrela mu mama. Zabili mu frajerku. Opustil všetkých známych, aby mohol žiť tu. Keď mi hovoril to všetko, tak sa usmieval. Nechápala som a spýtala som sa ho ako je to možné. Viete čo mi povedal? "Je lepšie byť šťastný, ako smutný..." ...a toto je jediná správna cesta ku šťastiu. Veľa ľudí si to totižto nechce dovoliť. Žije si vo svojom obmedzenom svete, kde sú jeho problémy tie najväčšie...a ako žijú ostatní nevie. Keď sa ma ten chalan spýtal, prečo som plakala...bolo mi hlúpe povedať mu čokoľvek. Boli to úplne hlúposti, lenže v mojom svete boli tie najväčšie. Kým neprišiel on a nepovedal mi, čo mám.

Odkedy som sa nad tým začala hlbšie zamýšľať, rozmýšľala som, čo všetko mi vie spraviť radosť. Niečo jednoduché a primitívne. Veľa ľudí by mi povedalo, že je to len to, že sa zobudím. No...malo by to tak byť, ale nie je. Budím sa so zlou náladou nahnevaná na celý svet, oťapená a zmätená. Prvú hodinu po prebudení si nepamätám. A nechcel klamať. Z rána to je u mňa -slnko. Keď sa zobudím a je krásne počasie. Do očí mi svieti oskar a ja neviem prečo mám dobrú náladu. Vtedy mám chuť ľahnúť si niekam na lúku a celý deň sa vyhrievať na slknu. Dosť často to robím, to ma teší.
Okrem slnka je to sentimentálna atmosféra. Raz ráno som išla do školy. Bolo asi pol šiestej (viete, nultá...fuj.) a ešte s jedným okom zatvoreným som a poberala na zastávku. Pozrela som sa na nebo...a bolo to presne to isté nebo, na ktoré som hľadela cez leto. Ráno o 3:45, keď som sedela s rodinou v aute, počúvala som hudbu a išli sme na jeden krásny rodinný výlet. To am potešilo. Atmosféra, ktorá ma preniesla tam, kde som bola šťastná.
To ma teší, že je svet krásny. Ten výlet bol výletom do Macochy...bystrí vedia, je to v Česku. Najhlbšia priepasť spojená s jaskyňou. Bolo to to najkrajšie, čo som kedy videla. Teší ma, keď sa pozriem von, tak je tam niečo kráse, tešia ma pekné veci. A keby som tak nad vecou ako Andy Warhol, tešili by ma aj krásni ľudia.
Nie je zvykom, že by pre mňa niekto niečo spravil len tak. A preto, keď to niekto spraví, to ma teší. Keď niekto príde a donesie mi trebárs lízatko. Také veci ja pamätám. Strašne si vážim, napríklad, keď mi niekto niečo nakreslí. A môže to byť otrasné, verte mi, vždy si to vystavím.
Aj keď ich nie je mnoho, tešia ma ľudi, ktorých mám pri sebe. Ktorí sa mi smejú, keď spadnem, ktorí so mnou robia sprostosti, ktorí sú tu, keď sa zrovna neusmievam... Ešteže tu tých zopár indivíd mám. :3

Samozrejme ma tešia väčšie veci, ktoré pre mňa ľudia spravia. Tešia ma situácie, ktoré nastanú, že ich môžem prežiť a že mám slobodnú vôľu sa rozhodnúť, čo urobím. Môžem ležať doma celý deň, alebo môžem ísť von a baviť sa. Som vďačná za možnosť voľby.
Teší ma hudba. Niekedy si pustíte pesničku a tak vám spravia náladu, že sa neviete zmestiť do kože. Veľa raperov o tom rapuje, veľa spevákov o tom spieva, tešiť sa z života je krásne. A to nadväzuje na vyššie uvedené. Teší ma krása...

Najviac odpovede pre mňa boli "Keď som stretol Bukyho a povedal mi, že ma má rád." a "Neviem, ja som šťastný stále, to asi preto..." :-)

Zamyslela som sa tiež dosť nad tou otázkou...a ja som bola najviac šťastná, keď môj brat po 2 mesiacoch zas prišiel na Slovensko. Ja som bola tak šťastná, že som sa rozplakala. Nič mi nechýbalo. A tam možno spočíva akože "filozofia" šťastia. Položiť si otázku, čo nám chýba práve v tento okamih. Práve teraz ako čítate tento článok. Chýbajú vám peniaze alebo nové auto? Nie. Ja môžem túto chvíľu označiť ako šťastnú, lebo mne nič nechýba... :-) A vám?

Laleh
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 amelie amelie | Web | 19. března 2014 v 21:37 | Reagovat

Mám pocit, že potkáváme stejné lidi. I své dcery učím, že nezáleží na hmotných statcích, že mají být vděčné za to, co mají...a že důležitější je to, jaký člověk je, neee to, co má...no snad to jednou obě pochopí.

2 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 19. března 2014 v 22:12 | Reagovat

[1]: Mne to tiež trvalo roky, kým som pochopila, že to materiálne tu nie je vždy. A tiež som musela klesnúť veľmi hlboko, aby ma potešilo slnko. :-) No..a tí ľudia sa moc nelíšia. Asi vďaka dobe (ktorú robia ľudia...čiže si za to môžeme sami. :-? )

3 Nekra Nekra | Web | 23. dubna 2014 v 15:38 | Reagovat

No, váhám do jaké míry s tím souhlasit. Protože hromadění hmotných statků mi připadá běžné, nezvláštní - myslím si, že to je jedna z lidských přirozeností, něco hromadit. A že vzepřít se jí vyžaduje velkou vnitřní vůli - říct si "to nepotřebuju, bez toho se obejdu", i když po tom toužím.
Nepopírám, že bez spousty věcí se dá žít, ale v dnešní době materiál (a majetek) jsou prostředky. A bez prostředků se žije těžko (jídlo, bydlení - bez prostředků není). Na druhou stranu spoustu prostředků taky je možno vnímat jako nedostatek volného času, protože padne na získání prostředků.
Když dokážeš být šťastná s málem, tvoje +. Ale snažit se to vsugerovat ostatním - s tím nesouhlasím. Jo, JSEM materiálně zaměřený člověk. Takže mne těší, když MÁM nějaký SVOJE věci a nenechám si to vymluvit ;E.

4 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 23. dubna 2014 v 18:43 | Reagovat

[3]: Hmm, konečne nejaký negatívny komentár. Aj keď na môj vkus to berieš dosť extrémisticky. Článok určite nebol myslený ako "Jedzte klíčky a bývajte v jaskyni- buďte šťastní.", ale skôr ako také...povzbudenie do toho, že aj z maličkostí sa dá radovať. :-) A tiež nikto nepovedal, že sa divím, mňa to len hnevá. A nikto tu nikomu nič nevsugeruje. To je môj názor, v prvom rade nečakám, že to bude čítať nejaká drvivá väčšina, skôr...to je také vypísanie sa z mojich názorov. :-) Ďakujem za komentár. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama