Sama!

19. března 2014 v 11:36 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Neviem prečo stále píšem o ľuďoch... Je toľko tém a ja stále len o nich. No proste, lezú mi na nervy. Pri všetkej úcte, ľudia, hlavne a mi tu nezačnite ofúčať, ale ľudia sú strašní... Majú takú zvláštnu tendenciu - na všetko a sťažovať. Pripomeniem môj článok Toto ťa teší?, kde som už písala, akí sú ľudia nevďační. Toto ma asi nikdy neprestane iritovať. Chápem, že každý má problémy (ale to som asi jediná -_-), a že si každý myslí, že jeho problém je najväčší. Veď no fajn, to si často myslím aj ja, čím ostatných odstavujem na druhú koľaj. Ale z duše neznášam, keď prídem, napríklad, do školy a tam už nepočúvaš nič iné, len ako sa kto mal zle. S čím sú, ofkors, spojené aj výhovorky. "Ja som sa nemohla učiť, lebo ma bolelo kolienko a musela som upratovať. A potom na mňa maminka kričla, takže som sa rozplakala a to už som nezvládala." Naozaj?! Toto je niekoho najväčší problém. (Prosím, neukameňujte ma a nebuďte moralisti - zrovna o tej osobe viem, aké to doma má.) A potom sa očakáva obrovský nával ľútosti spojenej s obdivom, ako to ten chudáčik malý zvláda. No to a nestane (minimálne dneska ne, chvílu to trvá kým ľuďom - dosť neslušné slovo - prestane...ahhh, Strapatý. :3). Lebo každý už je na takéto výlevy zvyknutý.


Samozrejme, ani ja nemám nervy z ocele a sem-tam mi vedi tak fajne prasknúť (nie často, na to už mám veľa skúseností v tejto sfére). Po skončení monológu (tak 10 minúového sťažovania a fňukania + dosť nekvalitného ľutovania sa) sa ešte snažím byť milá. Keď na to, ešte stále s pokriveným a falošne pokojným úsmevom, odpoviem "to je normálne" spustí sa ďalšia vlna, ktorá sa začín vetou "Ty ma nechápeš... Ty také problémy nemáš." pfu...rly? Čo je moc, to je moc. Vedy vybuchnem a ľudia...traste sa. Takže ja to nechápem...áno, lebo ona je jediná, ktorú niečo bolí a musí pri tom upratovať. (Úprimne silno pochyujem, že upratuje naozaj celý deň...naozaj.) Lebo ona jediná chodí do školy a háda sa s mamou. Taká som rada, že ja toto nemám. Vo svojich 17tich rokoch som už taká sčítaná a múdra, že do školy chodím len pre potešenie rodičov a učiť sa nemusím. A že v konečnom dôsledku nemusím ani upratovať, lebo u nás sa to všetko sprví samo. Neviem nad čím tí ľudia uvažujú, keď mi hovoria takéto banality. Zrejme si neuvedomujú absúrdnosť tých problémov. Keby ja riešim toto, tak si pískam...
Zabitie posledného klinca do rakvy "Ty takéto problémy nemáš..." no to je koniec. Vtedy človek môže byť rád, že mu jednu nefuknem. Nechcem byť pokrytec, preto sa sama nesťažujem na problémy, ktoré mám. Viem, že to ľudí netrápi. (A ak im to má niečo dať, tak na to aj tak zabudnú za pár dní...a len im dám do rúk väčšiu moc. To nie. :-)) To, že sa nesťažujem, neznamená, že nemám problémy. Sama dobre viem aké otravné to sťažovanie je. Navyše viem, že tí ľudia mi nemajú ako pomôcť. Moje problémy nie sú komplexy z menejcennosti, ani boliestko, čo ma do rána prejde.

Túto vec, že sa ľudia sťažujú na všetko, som si všimla hlavne na facebooku. Podľa mňa už ani nevedia viesť normálnu konverzáciu bez toho, aby sa na niečo nesťažovali. Taká konverzácia by pre nich stratila význam. Keď niekomu nemôžu napísať, aký je ich osud horký a smutný, na čo by s niekým vôbec komunikovali? Horší prípad je, keď to napíše ako status. (A ešte k tomu po nemecky...naozaj...vlastná skúsenosť.)
Nehovorím, že držať v sebe všetko, čo vás trápi je správne. Treba sa niekomu posťažovať. Vyžalovať sa. Ono to pomôže. Lenže aj tu je háčik, ktorý som si stihla všimnúť. Na toto sú určení najlepší kamaráti. Jeden, dvaja...možno traja. Ibaže niekto si neuvdeomuje kde začína súkromie. Veľa ľudí sa sťažuje práve mne. Ani sa nemusíme poznať. A povedia mi všetko. Aj to, čo vedieť nechcem. Zrejme si neuvedomujú, aké nevhodné to je. Okrem toho to stačí povedať jednej osobe a tá to môže pokojne použiť proti vám. Alebo to povedať všetkým. A myslím, že ani najlepší kamarát by nemal vedieť všetko, vždy si treba nechať rezervu vecí, ktoré viem iba ja. (Verte mi, mám najlepšiu kamarátku asi 14 rokov, vieme o sebe všetko, ale vždy som mala niečo, čo nemohol vedieť nikto. To je podľa mňa správne.) Nikdy neviete, čo sa stane...

Teraz nechcem byť zlá, ale pozrite sa: prídete do školy ► sťažujú sa vám, prídete na facebook ► 8 okien s tým, ako je všetkým zle...nech prídete hocikam, v podstate, vždy je niekto, kto sa sťažuje... ste v autobuse ► milión ľudí sa sťažuje na doktorov, na cenu potravín, na povinnosti, deti, kamarátov, frajerov, prácu, školu, lieky...
Nemali by ste chuť zobrať sa a odísť niekam fakt veľmi ďaleko? Od nich všetkých... Posledne asi dva týždne sa nesnažím o nič iné. Aj keď som s niekým vonku...odchádzam ako prvá, lebo to už neznesiem. Na facebooku odpisujem tým 2 ľuďom, ktorí nemajú sťažovačný syndróm. Rada som doma. Sama. A jednoducho počúvam hudbu, ktorá sa k tomu hodí. A ľudia sa asi nezmenia. Tak naivná nie som...

A viete čo je na tom všetkom najsmutnejšie? Že keď si vy dovolíte byť konečne na ľudí trochu zlý a ignorujete ich...tak vám vynadajú, že ste ten najhorší, lebo nemáte nervy počúvať to ich fňukanie. Hovoria vám, ako ste mali reagovať na ten srdcervúci príbeh, ktorý práve zo seba dostali. Mali ste a rozplakať a obdivovať ich životnú silu a ich postoj k porblémom. Je mi ľúto, to už dlho nerobím. Je to hnusné, prepáčte, ale podľa ich pravidiel nikdy fungovať nebudem. To, že nikto k nim úprimný byť nevie, to je smutné. Preto som ja tá najhoršia...ale to je v poriadku, zvykla som si. :-)

Aaaah, počujete ten text? "Hyeny by ma hneď roztrhali na kusy, keby som aspoň jeden deň v roku nebol sebecký... Nedá sa stále iba rozdávať sa naokolo... Dajte mi pokoj, hovadá, nejsom váš pasák, ne! Neverím, že iba ja myslím len na seba... Buď chvílu sebec a pretaň byť herec... Niekedy treba kukať len na svoje problémy a zrazu zabudneš na to, že existujú ostatní..."

Tu, tu, tu, tu, tu, tu, tu, tu, tu...môžete násjť hudbu pre rovnaké vynervované chvíle, kedy chcete byť sami. Určite je ich viac. Sú ich milióny, ako Strapo povedal, sú miliardy živočíchov, čo pochopili, že sa nedá zavďačiť všetkým a že vás tak nanajvýš prepne, keď budete také reči furt počúvať. A jasné, že tento (myslela som, že napíšem krátky, ale...asi nie. :D) článok bol napísaný z afektu a hnevu na ľudí. Ale niekto to povedať musel. :-)

Laleh
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Eamane Eamane | Web | 19. března 2014 v 11:47 | Reagovat

Hezké :) ..

2 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 19. března 2014 v 11:49 | Reagovat

[1]: ďakujem ti. :-)

3 Luci Dittr Luci Dittr | Web | 19. března 2014 v 15:04 | Reagovat

tak nějak mám vystudovanou zdravotní školu a chodím na kurz zdravé výživy, řikám co vím, ovšem ej jasné že musli nemužeš koupit jen tak ledajaké ale pečlivě čist z čeho se skládá a zastoupení.
Teštoviny ano, ale vícezrné ? to už je většinou větší obsah a vlakniny a vejce :)

4 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 19. března 2014 v 15:16 | Reagovat

[3]: Áno, vidno, že si pochopila podstatu článku... :D

5 Vivi Vivi | E-mail | Web | 19. března 2014 v 18:44 | Reagovat

Rada som doma. Sama. A jednoducho počúvam hudbu, ktorá sa k tomu hodí. A ľudia sa asi nezmenia....Presne takto to mám v poslednej dobe aj ja.
A čerešničkou na torte su statusy 13-ročného dievčata na FACEBOOKU- Milujem ho, navždy spolu..nikto a nič nas nerozdelí!►  ( o 20 minút ) Nenávidím všetkých chlapcov, všetci su takí istí..Ale ja sa kvoli debilom trápiť nebudem ►  ( O 5 minút ) Ako mi to mohol zrobiť. Môj život už nemá cenu, idem sa zabiť! ►  ( o polhodinu) Použivatel A.J. sa cíti hrozne! Idem skočiť pod vlak aspon bude pokoj...
A potom čaká na plno komentárov od ludí typu nerob to, chudáčik, mame ťa radi nerob to!
Ach, hrozné :-D

6 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 19. března 2014 v 19:20 | Reagovat

[5]: Úplne ťa chápem. Môj prípad je horší. Dievča má 16, správa sa na 13 a píše statusy "Na čo som tu? Čo som komu urobila, najradšej by som umrela." -_- no kde sa to v tých ľuďoch berie? :D :D

7 Caroline* Caroline* | Web | 19. března 2014 v 21:22 | Reagovat

Jo tak tohle mi taky leze krkem, ale co mi vadí ještě víc, když to lidi nedokážou brát s humorem. Ráda své problémy odlehčím, převedu to na vtip a najdu si na situaci to dobré, ale když to udělám u druhých, jsem okamžitě zlá a bezcitná. Kamarádka si takhle moc ráda stěžovala, litovala se a když mi napsala "Jsem taková kráva" má odpověď "tak nebuď :D" ji nepřišla bohužel ani trochu vtipná :D

8 Amelie Amelie | Web | 19. března 2014 v 21:34 | Reagovat

To, že si nestěžuju, neznamená, že nemám problémy - svatá pravda. A ty statusy 14tiletých mě taky štvou, bohužel mám v tom věku dvě dcery...

9 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 19. března 2014 v 22:09 | Reagovat

[7]: LOL. :D keby mi ktosi toto napíše, tak ma to zaručene rozosmeje. :D Presne, no niekto má proste obľubu v sebaľútosti. :-)

[8]: Tak, tak, najviac úsmev rozdávajú tí, ktorí sa majú najhoršie. :-)

10 Plačící anděl Plačící anděl | Web | 20. března 2014 v 16:54 | Reagovat

Tenhle článek mi docela hodně dal, společně s komentáři. Poslední dobou mi také přijde, že si lidé neustále stěžují, ale nevím, o čem jiném bych se s nimi tedy bavila, a tak si také stěžuji. Musím ovšem uznat, že je to hrůza a snažím se přestat.

11 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 20. března 2014 v 18:37 | Reagovat

[10]: Tak toto ma potešilo, som rada. :-) Ja to na jednu stranu chápem, lebo a človek cíti, že ho konečne niekto počúva.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama