Březen 2014

Rozprava pro-ana.

31. března 2014 v 21:54 | Laleh Maro |  Názory
Nechcem opäť začať tak negativisticky, keď mi je teraz kurňa dobre...ale nerozumiem tomu. Ľudia ozaj nie sú normálni. Určite každý z vás viete, čo je blog pro-ana. Ak nie, buďte v pohode, tiež som sa to dozvedela nedávno, lebo som také veci jednoducho nejako extra neriešila. Je to jednoduché: mladé dievča, približne v mojom veku orientančne, ofkórs, sú aj mladšie - staršie, si založí blog, kde píše ako chudne. Je fajn, keď si nejaké dievča, ktoré je ozaj trochu pri sebe a chce s tým niečo urobiť založí blog, kde píše ako zdravo je a ako cvičí, lebo nejaká tá podpora je vždy vítaná, ale tieto dievčatá to berú zo zlého konca. Autorka blogu môže mať pri výške 170 cm (čo by som jej mega závidela, lebo ja som taká drobná, že by som jej ani do očí nedovidela - 162 cm) váhu 30 kilogramov. Nechutné, čo? To je váha, pri ktorej chce stále schudnúť niekoľko kíl. Nehľadiac na to, že je to nezdravé, pridáva na blog fotky svojho vchudnúteho tela s popisom, že je stále príliš tučná. Neuráža vás to? Ja nebyť taká vyrovnaná, tak by som sa cítila fakt zle...

11. prikázanie- Oľutuješ!

27. března 2014 v 17:26 | Laleh Maro |  Téma týždňa
Bola som raz na jednej prednáške...o živote. Trvala úbohých 5 hodín, bauka. Na pódiu vlastne stal kňaz (evanjelický alebo čo, lebo má rodinu. :-)) a rozprával na veľa kontroverzných a tabu tém, čo sa náboženstva týka. Sex, láska, rodina, ale aj o chybách, ktoré človek robí. Hovoril o tom, ako treba oľutovať to, čo sme kedy urobili, inak by sme stagnovali na miete a naše myslenie by sa nevyvýjalo. Možno by som sa mala cítiť hlúpo, ale ja naozaj nezvyknem nič ľutovať...

Žijem...

22. března 2014 v 17:32 | Laleh Maro |  Oddychové
Prepáčte, prepáčte, prepáčte. Blogujem si tu necelý týždeň a už som sa mala kedy na to vyprdnúť. Hanba. Naozaj. Samozrejme mám veľmi veľa pádnych dôvodov, to nie, že by som už chytala nejaké hviezdne maniere. V prvom rade mi to moc neumožňuje môj zdravotný stav. Človek si dá tabletku na megamigrénu a na druhý deň je rád, ak v ňom ostane kúsok jedla. Uznajte, že to sa proste nedá. Chcela som v piatok napísať článok, dokonca som hšada (sem-tam si po sebe hneď články prečítam... slovo "hšada" malo byť "hľadala" ...ale skoro. :D) inšpiráciu a bola som ju našla, keď tu zrazu...migréna. Každý úder mojej tichoklávesnice znel ako vŕtačka, ktorá chce spraviť dieru do železa. Fuj.

Klamala by som, keby tu ako dôvod píšem len zdravotný stav. Rozhodne tomu tak nie je. Založila som si blog v čase najväčšieho voľna, čo znamená PN + domáca práca, kvôli maturitám. To som si mohla dovoliť písať články. Každý deň. Aj dva. No po rozvrate môjho života prišlo zas to obdobie, kedy mám nutkanie stále niečo robiť, lebo sa bojím starnutia. Čiže; hneď po príchode zo školy som sa snažila robiť niečo užitočné (alebo som šla spať, lebo migréna). V piatok prišiel môj brat a na oslavu mojich narodenín sme šli nakupovať. Ľudia, 5 hodín sme nakupovali. Ak si myslíte, že vás by to nebavilo, mýlite sa! Nakupovať s mojim bratom je tak vtipné, že sa tomu máločo vyrovná. Kaýdopádne, rozflákala som celý badžet, kúpila si milión vecí, bola som zahojená. Táto udalosť spravila sek zlému obdobiu smútku a samoty a zas som šťastná (aspoň momentálne mi nič nechýba. :3). Večer, ako pánko...v novom! Som šla na diskotéku. Prepáčte. Nedalo sa inak. (To, že vy kresťania máte pôst, sa mňa nedotýka, nejde to okolo mňa ani obkľukou.) Ako obvykle, stále fresh, pretože nepijem. Takže si pamätám všetko, vďaka bohu! Bavila som sa ako pááááánko. Síve hrali kolotočariny, ale aj tak som si najlepšie zatancovala. (Dokonca ma tam obťažoval jeden chalan. Bol tak zlatý, pekný v tvári, inak milý chalan. Brala by som ho. Hneď. Všetkými 10timi...keby nie je opitý jak točka a aspoň si niečo pamätá. A keby neobťažuje aj chalanov. Večer...alebo skôr ráno mal ísť s nami autom. Posadili sme ho na jendo miesto a keď sme sa vrátili...bol preč! Do sály sa išlo po schodoch. A on bol tam ...a "tancoval". Doteraz nikto nechápe ako sa vždy dostal hore, keď ledva stál. Niekoľko krát.) Ráno, trvdý budíček o desiatej, lebo sme si spravili rodinný výletík do aquaparku. Tam sme sa riadne vyčvachtali. Ľudkovia, ja som bola v soľnej parnej saune. Síce som skoro odpadla, nemohla som dýchať, točila sa mi hlava, kvápala na mňa zrazená horúca para, čiže kvapky vriacej vody a všetko ma pálilo...ale bolo to skvelé. Vraj je to dobré na vyrážky, tako ak nebudem mať pleť ako Eržébet Bátory, tak sa pôjdem sťažovať.

Teraz, po príchode domov (uvedomte si, že za nejakých 30 hodín som prespala asi 4, tak prosím tolerujte všetky moje gramatické chyby, preklepy, omyly...a viete. :-)), už len tak rozjímam o tom aké je to tu všetko fajn a rozmýšlam, či sa nepôjdem rozbiť ešte viac. Tým nemyslím opiť sa...skôr ísť proste v niekýmm von. Alebo čosi. Proste žijem...

P.S.: Články budú. Už mám predsa námet.

Laleh

Sama!

19. března 2014 v 11:36 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Neviem prečo stále píšem o ľuďoch... Je toľko tém a ja stále len o nich. No proste, lezú mi na nervy. Pri všetkej úcte, ľudia, hlavne a mi tu nezačnite ofúčať, ale ľudia sú strašní... Majú takú zvláštnu tendenciu - na všetko a sťažovať. Pripomeniem môj článok Toto ťa teší?, kde som už písala, akí sú ľudia nevďační. Toto ma asi nikdy neprestane iritovať. Chápem, že každý má problémy (ale to som asi jediná -_-), a že si každý myslí, že jeho problém je najväčší. Veď no fajn, to si často myslím aj ja, čím ostatných odstavujem na druhú koľaj. Ale z duše neznášam, keď prídem, napríklad, do školy a tam už nepočúvaš nič iné, len ako sa kto mal zle. S čím sú, ofkors, spojené aj výhovorky. "Ja som sa nemohla učiť, lebo ma bolelo kolienko a musela som upratovať. A potom na mňa maminka kričla, takže som sa rozplakala a to už som nezvládala." Naozaj?! Toto je niekoho najväčší problém. (Prosím, neukameňujte ma a nebuďte moralisti - zrovna o tej osobe viem, aké to doma má.) A potom sa očakáva obrovský nával ľútosti spojenej s obdivom, ako to ten chudáčik malý zvláda. No to a nestane (minimálne dneska ne, chvílu to trvá kým ľuďom - dosť neslušné slovo - prestane...ahhh, Strapatý. :3). Lebo každý už je na takéto výlevy zvyknutý.

Toto ťa teší?

19. března 2014 v 10:29 | Laleh Maro |  Názory
Hnevajú ma ľudia. Hnevajú, ozaj. Teraz by som mohla písať všetky dôvody, ale...o tomto článok nebude. Nie. V tomto článku ma hnevajú svojim nevďakom. Materializmom. Veľa ľudí chodí na po svete nadurdených, ofučaných a nahnevaných na život, že im nedal to, čo si povedali. S myšlienkou, že takto svet funguje, aj keď tomu tak nie je, ukájajú svoju nschopnosť niečo urobiť a nevďak tomu, že vôbec sú. Čakajú, čo príde a neprichodí nič, čo by bolo pre nich dosť dobré. Svojou náročnosťou si vlastne odopierajú pocit radosti. Smutné, ale môžu si za to sami.
Hrozné veľa ľudí chce veľi veľké veci. Také, čo je ťažko dosiahnuť alebo niečo veľmi ojedinelé. S myšlienkou, že inak radostní nebudú žijú ďalej bez povšimnutia si všetkého, čo iným robí na tvári úsmev. Niekto jednoucho potrebuje viac (a vtedy si hľadajte Ježiša, vtedy si hľadajte Boha, lebo podľa všetkého a všetkých infromácií, ktoré mi boli ponúkané, on ti vždy dá viac. čiže ak ste nároční a neviete kedy dosť, toto je cesta pre vás... ;-) ). Potrebuje niečo hmatateľné, napríklad. Žena od muža potrebuje 101 ruží, aby dostatočne ukázal svoju lásku. Potrebuje niečo, čo nedosane každý, aby sa mohol cítiť výnimočne. Potrebuje nové auto, aby bol šťastný. Trochu smutné toto mučenie sa, nie?

A niekomu stačí si dať pivonapni (inšpirácia pre tento článok)...

Experiment blogovacieho prostriedku.

18. března 2014 v 15:15 | Laleh Maro |  Oddychové
Na internete je mnoho spôsobov, ako začať blogovať...alebo skôr vela prostriedkov. Blogspot, napríklad. Prečo som si ja vybrala práve Blog.cz? Ták, je tu veľa odpovedí, že... :-)

Ako som už raz, či možno niekoľko krát, spomenula, prvý blog som si založila asi ako 11 ročná. Keďže zakladaniu som už vtedy pochopila, prišlo mi to ako obrovská výhoda a plus pre blog.cz. Jeho ovládanie je fakt jednoduché. Nastaviť si aký taký amatérsky dizajn, napísať články, vhodne ich upravovať...dokonca pridávať obrázky aj prepojenia bolo z mojej strany rýchlo pochopené. Ako sa hovorí, v jednouchosti je krása. Skúšala som aj blogspot, ale marí sa mi, že som nebola schopná pridať čo i len jeden článok. Je pravda, že to možno bolo tou kvalitou a mojou neschopnosťou...ale jednoducho som to nevedela, preto som a vždy vrátila k blogu. Je to podľa mňa dosť podstatné, aby ovládanie bolo ako pre debilkov. Nie, že sa teraz niekto urazí...ja to napríklad cením. Človek nevie kto a s akou inteligenciou a schopnoťami a mu bude na blog chcieť zaregistrovať (trebárs taký hotentót ako ja, no pozrite sa na slovosled v tej vete... -.-").

Dogma pozitívneho myslenia.

18. března 2014 v 11:11 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Nech sa deje čokoľvek, no nedá sa vždy udržať dobrá nálada a pozitívne myslenie. Niekedy a hovorí, že "áno, život je mozaika a my to nevidíme", ale také reči sú nám prd platné, keď máme nervy, takpovediac, v kýbly a náladu tak na jednu krásnu samovraždu (skok z piateho poschodia + backflip, wohoo). Všade nájdete milióny spôsobov ako udržovať pozitívne myslenie (napríklad sa obklopujte pozitívnymi ľuďmi...úprimne, naozaj? človek môže byť rád, keď si nájde jedného normálneho človeka ku sebe a vyberať si napríklad spolužiakov, kolegov či náhodných ľudí z ulice...no to by musel byť veľký pán.). Lenže čo vám to pomôže, keď je problém niekde úplne inde? Bude to znieť sentimentálne, ale za veľa mojimi problémami stálo to, že som bola buď nezadaná alebo zadaná s nesprávnym človekom. A môžte mať najlepších kamarátov na svete, tí vám niečo také nenahradia...

Kým som ja bola šťastne (samozrejme, že nie vždy, dosť často som bola taká zúfalá, že som nevdela, čo mám robiť - možno, keby to teraz vidím natočené na kamere, tak to mohlo vyzerať aj celkom vtipne) zadaná, nebolo problémov, ktoré by sa nedali vyriešiť. Nebolo zdravotných problémov. Všetko bolo...tak v podstate fajn. A darmo je doba iná - nedá sa žiť len na kamarátoch s výhodami, tak človek nefunguje...
Samozrejme, toto nie je návod na šťastný život. Lebo ani toto nie je vec, ktorú môžete nejakou väčšou časťou ovplyvniť. Bazilión krát to bolo povedané, že človek lásku potrebuje...aj keď ju bude hľadať, nikde nie je písané, že ju nájde (nebuďte z toho demotivovaní, nikde tiež nestojí, že ju nenájdete...je to...relatívne...a... na zamyslenie...). Aby som nechodila po svete ako troska, ktorú by buď človek rád poľutoval alebo odpinkol (nie však jej pomohol), našla som zopár svojich spôsobov, ako ostať akože freš...

Laleh Maro - SNY teorém

17. března 2014 v 16:32 | Laleh Maro |  Téma týždňa
Viete, čo ma desí? Ľudia. Nie ľudia, akože...ľudia...ale ich zmýšľanie. Konkrétne to, nad čím rozmýšľajú, trebárs v autobuse. OK, všetkým, ktorí pochopili vysvetľovanie hodné hotentóta, gratulujem, pretože je to nevyhnutné pre pochopenie ďaších mojich myšlienok...
Tak sa vrátme k téme. Sedíte si v autobuse, príde niekto a slušne vás spýta, či si môže prisadnúť. No a vtedy to začína. Napríklad ja si vždy predstavím, že si predsa musel niečo o mne pomyslieť... Robím to aj ja. Vždy sa pozriem na človeka a podvedome sa začnem modliť, aby si ku mne nesadol. Prichádza, otvára ústa, čaká...a ja s úsmevom odpovedám. Nech sa páči, sadnite si. Chápete...ide o ten falošný úsmev, ktorý mal ukryť to, že sa mi niečo nepáči. Sama sebe vynadám a autobus môže s pokojným svedomím ísť ďalej.
Je prirodzené, že ľudia sa pretvarujú, viete... 7 milárd ľudí, 14 miliárd tvárí. Nie je žiadnou záhadou, že človek nedáva najavo priamo svoj názor. Lenže to začalo prerastať do situácie, kedy človek ukrýva aj svoje sny. Pred ostatnými. Okato ich uzatvára do seba a potláča do nevedomia. Zaobstará si svoj lapač snov. Nie je predsa vhodné, aby chalan nadaný vo futbale túžil byť maliarom. Nie je predsa vhodné, aby matka 3 detí túžila po nezáväznom užívaní si života. Ich nevyslovené sny by ich zaškatuľkovali a odsúdili. Uveďme si to na príklade. Matka s deťmi. A povdzme si úprimne. Nepomysleli by ste si naozaj nič negatívne o matke, ktorá sa má starať o deti a ľúbiť ich celým srdcom, keby vám povie, že by naozaj veľmi chcela všetko zmeniť a užívať si život. Nepomysleli by ste si, že neľúbi svoje deti? A pri tom ich miluje celým svojim srdcom, lebo svoje sny dala na druhú kolaj. Hneď by bola zlou matkou...

I am so fresh, man...

17. března 2014 v 15:27 | Laleh Maro |  Názory
Vždy začínam tak isto. Nový úvodný článok na novom blogu, v poradí už stopadesáty. Moje skúsenosti z blogovania by sa dali nájsť už v dobe dinosaurov (áno, prvý blog som založila asi keď som mala 12). Vďakabohu som rástla a moje podvedomie ma rastúcim vekom vždy fajne perafackalo. Všetky, alebo aspoň väčšinu, blogov som radšej zmazala. Teraz, keď tak rozmýšlam, dobre som spravila, veď nie je nič trápnejšie, ako keď si čítate staré články (je to ako denník, len verejný, to je to desivé). Najhoršie to so mnou a kvalitou mojich článkov bolo v 12-13. Vtedy som mala asi najviac vytvorených a zrušených blogov...
Nemôžem však tvrdiť, že čo blog-to katastrofa. Niekoľko bolo v celku slušných. Na jeden som bola obzvlášť hrdá, pretože mal reklamu v istom časopise pre mladé baby. Bol na spôsob článku. Najščasnejšia som bola... Vtedy môj blog navštevovalo vea ľudí...a nebuďme skromní, že...zopár ľudí o mne napísalo článok. Cítila som sa ako najväčšia hviezda a blog som z afektu zrušila. (Neviem prečo, články mali aj pointu -čítame "poentu" lol- a boli už celkom gramaticky prijateľné.)

Nad novým blogom som začala uvažovať nedávno a u mňa vždy príde životné odbobie, keď sa niečo zmení a! vuala...je tu blog. Už na začiatku strednej som mala chuť verejne vyjadrovať svoje názory, avšak medzi spolužiakmi a väčšinou učiteľov som nemala žiaden úspech. Náboženstvo, jedlo, illuminati, politika, literatúra, hudba...vo všetkom sa moje názory odlišovali a to bolo asi kľúčovým bodom, prečo sa so mnou nikto nechcel pustiť do hlbšej debaty. Nevadí. Keď si človek takto založí blog, tak aj tak na to budú ľudia reagovať negatívne, to je pravda, ale JA som tu tá, ktorá má hlavné slovo a práve tento môj názor musí byť prečítaný všetkými, aby sa mohla rozprúdiť debata (Laleh feelings mocnááá, muhehe. :D ). No a dnes prišiel ten zlomový bod, kedy som si povedala "No poď do toho!" a v hlav mi začal vznikať tento úvodný článok. Prišla som domov, že však si založím blog, to je rýchlo, nerobím to prvý krát...a? Trvalo mi to niekoľko hodín. Je pravda, že ja a elektronika nie sme najlepší kamaráti, ale tí, čo te si zakladali blog musíte uznať, že tuto niečo nie je v poriadku. Veď je to úplne primitívne... Dumala som nad tým, snažila sa na to prísť...a hľa! Chyba v serevery e-mailu. Hanba zo mňa opadla a cítila som sa opäť neschopná ako obyčajne...nie nejak výnimočne.