Rant o ľuďoch. A sebe samej.

27. srpna 2016 v 16:58 | Laleh Maro |  Názory
Každý vie, že najlepšie sa zamýšla, keď je človek sám a odpojený od sveta. Pre mňa táto príležitosť nastáva, keď si chodím zabehať. Ako verný milovník prírody chodievam behať do lesa. Keď som si to uháňala cez lúky, stromy, uhýbala sa hmyzu a užívala si totálne krásny výhľad na všetky okolité mestá a dediny, rozmýšľala som nad tým, že nie som v poriadku. Lebo nie som. Okrem sociálnej úzkosti, čo je vlastne neurčitý strach v mojej hlave, ma prenasleduje pocit, že proste nie som dosť dobrá, pretože si pripadám tučná. Veľa ľudí sa na mňa za to hnevá a myslia si, že to hovorím len pre komplimenty. Tak som o tom prestala hovoriť. Sama v sebe nosím myšlienku, že som úplne nechutný človek. Musím so sebou niečo robiť. Musím schudnúť. Spravila by som všetko pre to, aby som bola krásna a chudá. A dobre viem, že krásni môžu byť všetci, bez ohľadu na vek, váhu, výšku, etnickú príslušnosť alebo iné faktory. A naozaj si myslím, že všetky moje kamarátky sú krásne, či majú nohy anorektičky, alebo riadne ženské krivky. Len ja som chybný kus. Prestala by som jesť, aby som sa ostatným priblížila. A toto nie je v poriadku...
Keď som zvážila všetky svoje úplne hlúpe myšlienky, ktorých sa roky neviem zbaviť, nedokázala som pochopiť jednu vec. Prečo my ľudia máme pocit, že musíme byť čo najmenší, takí malí ako je v našich silách? Prečo sa jednoducho snažíme zaberať na tomto svete čo najmenej miesta? Na zakrytie vlastného tela použiť čo najmenej látky? V dave vlastniť najmenší priestor? A ako som tak behala a rozmýšľala nad týmito vecami, nenašla som žiadnu odpoveď.
Osobne si nemyslím, že je to tlakom médií a spoločnosti. To by nedávalo zmysel. Im tiež musel tú myšlienku niekto vtlačiť, ideme v tom všetci rovnakým dielom. Prečo by si to hocikto myslel? Sama tomu strašne podlieham a vôbec nechápem prečo. Veľmi by som sa chcela podobať takým krásnym ženám ako je Alessandra Ambrosio, Behati Prinsloo, Doutzen Kroes... Nachádzam krásu v ich krásnych pevných telách, kvôli ktorým makajú každý deň v posilke. A pri tom nachádzam krásu rovnako vo všetkých ženách, ktoré majú nádherné krivky, ktorým mužom peltú hlavy.
Nechápem. Čakám odpovede.
 

Stále tu a stále živá.

10. srpna 2016 v 16:31 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Po 4 mesiacoch by človek povedal, že ma zrejme môj vlastný blog už nezaujíma. Nie je to tak. Chodievam sem celkom často a taktiež chodím na blogy iných ludí a kontrolujem, čo skvelé napísali. Len som úplne nevedela, čo by som napísala. A tiež som mala kopec práce. Naozaj.
Milí moji, zmaturovala som. A nie len tak hociako. Ja som zmaturovala na samé jednotky. Slovenčina, nemčina, odborné predmety a dobrovoľná angličtina. Ale nikdy by som nepovedala, že maturita-formalita. Cez akademický som sa učila 8 dní z 9. Potom odovzdanie maturitného vysvedčenia a od 10.6, 2016 som oficiálne ukončila strednú školu. Adijé. Veľmi ma to potešilo, samozrejme, ale tým sa povinnosti neskončili. Ako poctivý študent som sa rozhodla, že skúsim ísť na vysokú. Poslala som teda dve prihlášky, pri ktorých som sa natrápila, a čakala som, čo mi odpíšu. A oni, že teda nech dojdem na prijímačky. A tak som šla.

Šetrite energiou - budete ekologickí.

18. dubna 2016 v 17:13 | Laleh Maro |  Názory
Nedávno, ale v podstate ako každý iný deň, sa nestalo nič vzrušujúce. (Ahojte, som Laleh a začiatky článkov sú moja "silná" stránka.) V ten konkrétny deň, ktorý bol piatkom; ako každý deň nasledujúci po štvrtku, prechádzala som si internetom. Nie, že by som internetu venovala veľa času, ale vlastne aj celkom áno. Najväčším požieračom môjho času, ktorý venujem internetu, je však YouTube. Neviem, či viete, ale YouTube je mojou vášňou. Ak ste teda nevedeli, tak už teda viete. Je zopár youtuberov, ktorým venujem však úplne najviac času. BuzzFeed, Liza Koshy, MoreMarcus, shane, Simply Nailogical... Avšak pre mňa kráľovnou je naša swamp queen, naša swamp mommy Bunny Meyer a.k.a. Grav3yardgirl. Tejto žene pripadá najväčšie právo na môj čas na youtube. A práve o právach chcem dnes hovoriť...

No nie je to krásne, že máme tú možnosť žiť v krajine, kde sú každému človeku zaručené všetky jeho ľudské (ale i iné, určite) práva? Ja to cením. Silno. Právo na zdravotnú starostlivosť, právo na spravodlivý súd... právo názoru a právo vyjadriť sa. Je to krásne a mali by sme si to vážiť. Ja si vážim. Ale, nechápte ma zle, všetko musí mať hranice. Aj naše práva. Oni tie hranice by ani nemuseli byť hranicami ako takými, keby ľudia niekedy rozmýšľali. Najmä pri práve prejaviť svoj vlastný názor. Mnoho ľudí si toto vysvetľuje tak, ako sa mu hodí. Je jasné, že keď má niekto úplne "nesprávny" názor na náboženstvá alebo úplne "zlý" vkus módy, môžete ho najviac zhejtovať - podľa svojho gusta. A tuto vlastne končí akékoľvek zamýšľanie sa nad týmto krásnym právom. Toto právo patrí mdzi oje obľúbené. Nemať právo vyjadriť svoj názor a nemať teda právo slobodného prejavu, zrejme by som si tu nemohla od nevidím - do nevidím písať články. Lenže aj toto právo nesie so sebou niečo viac.
 


Buďte milí ku všetkým...

11. března 2016 v 18:08 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Viete, moje telo a hlava sú tak trochu hlúpe. Telo sa nevie vyrovnať s rôznorodou, pestrou potravou a liekmi a hlava si vytvára nereálne myšlienky a predstavy, ako keby žila v rôznych dimenziách. To, že nedokážem konzumovať normálne jedlo nie je žiadna nová vec. Písala som o tom, netajím to, keď sa niekto spýta, odpoviem. Menej známou vecou o mne je moja nevysvetliteľná úzkosť. Neviem, odkiaľ to prišlo ani kedy to vzniklo. Proste to jeden deň zrazu bolo. V jednoduchej podstate vysvetlené, úzkosť je strach z niečoho neurčitého. Našťastie stále viem trochu rozpoznať, kedy sa takéto niečo začne diať. Hlavne teda medzi väčším množstvom cudzích ľudí. Keď sa sociálna úzkosť spojí so stresom, ktorý mi prináša strach z jedenia normálne jedla, vzniká úplne nekonečná kružnica. Toľko si pamätám z matematiky...

Čím dlhšie mi o tom rozprávaš, tým menej ťa chápem.

5. března 2016 v 12:46 | Laleh Maro |  Z (môjho) života
Ako poctivý študent sa samozrejme dôkladne pripravujem na rýchlo sa rútiace písomné maturity. No, ale vážne, vážne sa pripravujem. Sama od seba. Ale teda budem úprimná, nemčina nula bodov, to sa ani nepokúšam. Kto by, preboha, dobrovoľne počúval nemecké nahrávky v čase svojho osobného voľna? (Áno, maturujem z nemčiny. A...áno, maturujem aj z angličtiny.) Ja teda nie a preto zvládam len slovenčinu. Sama hovorievam, že maturita JE dôležitá, aby sme sa dostali na vysokú a mali dobré vzdelanie, ktoré by nám malo zabezpečiť, že nebudeme pracovať za minimálnu mzdu. A tak teda študujem a snažím sa. Počas tohto môjho samoštúdia, ktoré sa tu usilovne snažím vykonávať, som prišla na jednu veľmi zaujímavú vec. Stihla som si spraviť celkovo 5 maturitných testov. (To je 5 krát 64 otázok... 320 otázok celkovo.) A teda nepriama úmera zabezpečila to, že čím viac testov som spravila, tým menej percent som dosiahla. Ako spieval Drake "Started from the bottom now we're here..." by som ja mohla spievať "Started from the top now I'm here...". Toto tu spôsobilo, že som sa vzdala samoštúdia a nechám to na adrenalín a osud. Nebudem riskovať ďalšie znižovanie percent, postupne by sa tiež mohlo stať, že by som nedosiahla ani tých minimálnych 33%. A to nechceme.

Každopádne ma tento jav nepriamej úmery donútil zamyslieť sa. Veď toto nie je predsa jediný faktor, pri ktorom sa tento jav zázračne zjavuje. Keď som zašla do dlhodobej pamäte a poriadne sa v nej prehrabala, spomenula som si na všetky tie časy, kedy mi niekto niečo povedal, ja som presne vedela, čo má na mysli, ale čím dlhšie mi o tom rozprával a vysvetľoval mi to, tým menej som chápala o čo vlastne kráča. Často spravím to, že keď mám pocit, že tomu dostatočne rozumiem, stopnem dotyčného kľudne aj uprostred vety. Keď mi niekto vysvetľoval matiku, hoci sa nedostal ani po druhý riadok nerovnice, mne to docvaklo a nedala som mu možnosť pokaziť mi to tým, že to chce dokončiť, aby sa uistil, že tomu naozaj rozumiem. Kámo, tebe to môže byť jedno! Mne to v hlave to seba zapadlo a preto to nemôžme posúvať už žiadnym iným smerom! Vysvetľujem si to tým, že jednoducho je moja intuícia, empatia a celkovo cítenie silnejšie ako nejaká logika. Sama to považujem za úplne vhodné a v poriadku, pretože zo mňa bude psychológ alebo liečebný pedagóg, ktorý musí porozumieť polovici výpovede malého dieťaťa. Nebudem pracovať tak, že potrebujem logicky prichádzať na riešenia problémov. Vďakabohu, asi by som sa takýmto druhom práce moc neuživila. Ani titul z poriadnej vysokej školy by mi nepomohol. Čím sa vraciame na začiatok a môžem skonštatovať, že čím viac sa učím, tým je menšia pravdepodobnosť, že budem v živote robiť to, čo ma baví. Damn.

Další články


Kam dál